Úsmev

Piatok. Deň ako každý iný a predsa iný. Len niekoľko piatkov do roka či pár rôčkov je piatok trinásteho. Prečo je to dôležité? Nuž pre niekoho je to dôvod na paniku, pre iného zas nie. Patrím k tým druhým ľudkom.
Moja mamička sa narodila trinásteho. Nebol to síce piatok, ale zábavy s tým dátumom si užila viac než dosť. Ako dieťa bola veselá, všade bola, všetko chcela vyskúšať. Veď bola najmladšie dieťa svojich rodičov.
Keď sa vydala, odišla ďaleko bývať od svojej mamky aj otecka. A tak na nás, troch loptošov, domček i záhradku zostala sama. Podmienky pre život mala pomerne ťažké. A tak ju dohnali zdravotné problémy po rokoch. A tak straaašne mi chýba.
Už je to dvanásť rokov, čo nie je medzi nami. Neprejde deň, aby som si na ňu nespomenula. Veď každý deň v obývačke pozerám na kvietok, ktorý mi darovala len tak pre radosť. Ten kvietok stále rastie, prináša mi radosť do života a spomienku na úžasnú žienku, ktorá mi dala život, vychovala ma a tešila sa z každého môjho výtvoru, ktorý som zmajstrovala. Som totiž večný výmyselník, ktorý neobsedí na zadku ani hodinu bez činnosti.
Včera bol teda jeden z tých piatkov, trinásteho. Bol šťastný či nie? Áno aj nie.
Áno, konečne som sa dostala k odborníkom na zdravie. Nie, nestihla som si vymeniť vodičský preukaz, hoci to bola prvá vec, ktorú som išla vybavovať. Ale všetko poporiadku. Nebojte, nie je toho veľa, hoci …
Takže ráno problémy s tlakom. Nič nové u mňa v poslednom období. Tabletka, chvíľu sme s manželom počkali, kým zaberie a vybrali sme sa do blízkeho krajského mesta vybaviť pár vecí. Pôvodne mali byť dve.
Cestou do krajského mesta sme sa zastavili u nás na polícii, aby som si vymenila vodičský preukaz. Mimochodom , bol to už môj tretí pokus o túto výmenu. Konečne mi kiosk vydal poradové číslo a išli sme rýchlo do mesta krajského.
Tu som potrebovala len z vedeckej knižnice vypožičať knihy, dokúpiť priadzu v obchodíku, ktorá mi chýba na dokončenie bolerka. A mali sme ísť domov. Ale … Veď je piatok. Všetci chcú ísť rýchlo domov, alebo … Či preto, že bolo trinásteho, tak podvedome úradovala nervozita u všetkých ľudkov, ktorých sme stretli na ulici, ceste, v knižnici, či obchode, či v nemocnici?
Áno, aj v nemocnici. Ako to? Jednoducho. Potrebovali sme len doplniť naftu do nášho autíčka, ktorým ma manžel priviezol do krajského mesta. Veď on je môj verný, večný šofér „Slečny Daisy“. Kúsok od pumpy je odbočka k nemocnici a tak sme tam aj išli.
Išla som sa len objednať na dve vyšetrenia, na ktoré sa mi dva dni nedarilo dovolať telefonicky a objednať sa.
Manžel ma vysadil pred nemocnicou, išiel zaparkovať auto na parkovisko a čakal ma. Veď o chvíľu prídem a pôjdeme do knižnice vyzdvihnúť si objednané knihy. Ale … Prečo sa ma nemohol dočkať? Prečo márne dlhé minúty sedel v aute a netrpezlivo bubnoval prstami po palubnej doske?
Jednoducho preto, lebo mi prišlo zle. A to tak kvalitne, že ma hneď vzali na tie dve vyšetrenia, na ktoré som sa išla len objednať, pridali ešte ďalšie a objednali na ďalšie. Veď si ma presvietia skrz na skrz. Pani doktorka ma zobrala na vyšetrenie. Bola som u nej neskutočne dlho. Bez karty, bez výmenných lístkov, ktoré boli doma. Lebo to bolo urgentné.
Domov sme prišli o pol tretej, obedovali o hodinu neskôr. Takže taký pekný bol piatok trinásteho u nás. Bol šťastný či nešťastný? Áno aj nie. Áno, konečne začali riešiť na úrovni moje problémy so zdravím, ktoré ma trápia už takmer mesiac. Nie, nemám požičané knihy z knižnice ani vymenený vodičský preukaz. Ale … Ale sme tu, šťastní, že sme včerajší bláznivý deň prežili v relatívnom zdraví.
A čo vy? Tiež máte takéto sladko-kyslé skúsenosti s piatkom trinásteho?