Úsmev

Ekonomická logika v štáte

Stretla som milú, staršiu pani. V nemocnici. Ležala som na lôžku celý deň sama – samučičká na izbe. Mladučké dievčatko ráno odišlo na iné oddelenie na punkciu a na tretí deň sa malo vrátiť do izby, kde som ho čakala. Volajme ju Jasmínka. Od prvej chvíle ako sme sa uvideli, tak nám pohľad a iskričky v očiach povedali, že si budeme rozumieť. Moja prvá veta znela: Ako sa voláš? Druhá veta bola: Ahoj Ja som Ivka. Budeme tu chvíľu bojovať spolu, tak si budeme tykať. Súhlasíš? Ona prekvapená, ale usmiata, súhlasila. Porozprávala mi o sebe, svojom 1,5 ročnom synčekovi, priateľovi, mamičke, sestričke a ďalšej rodine. Bola veľmi rada, že sa má s kým porozprávať, lebo celý deň bola na izbe sama.

Na druhý deň ráno Jasmínku previezli o dve poschodia nižšie a v izbe som zostala sama. Aj mi to vyhovovalo, lebo som poriadne unavená potrebovala oddych. Robiť nič je pre mňa ťažká úloha. Vybavila som len pár telefonátov a prišiel večer. A s ním aj staršia dáma Nadenka , ktorá sa nemohla poriadne nadýchnuť, sedieť, stáť, oprieť sa. Proste úplná kalika a bolo mi jej nesmierne ľúto. Dostala nejaké injekcie, infúzie, lieky. Tie jej pomohli aspoň lepšie dýchať. Hoci počas noci som sa bála, aby sa nezadusila kašľom. Ráno sme prečkali spolu. Už jej bolo o kúsok lepšie s dýchaním. Na tretí deň mala absolvovať sériu vyšetrení, aby prišli na dôvod jej ťažkostí.

Ten voľný deň sme využili naplno. Na izbe sme zostali dve. Mali sme kopec voľného času. Iba občas prišla sestrička, či doktor a urobili svoju medicínsku prácu. Milá Naďka mi porozprávala o svojich dvoch detičkách Tiež ich mám dve. Deň má 24 hodín. Síce sme asi 6 hodín prespali, ale aj tak nám zvýšilo dosť času zoznámiť sa, zistiť, že máme veľa spoločného.

Obdivujem ju ako zvládla sama výchovu svojich dcér. Stali sa z nich úspešné vysokoškolsky vzdelané mladé dámy. Sama Naďka pracovala 45 rokov v oblasti ekonomiky. Mala zodpovednú prácu za faktúry, mzdy a iné dôležité vecičky.

Ešte, že som ležala na posteli, lebo keď mi povedala sumu dôchodku, ktorý dostáva, tak by som asi spadla na zadok na holú zem. Nepamätám si presnú sumu, ktorú jej posielajú z Prahy, ale je tak nízka, že na Slovensku jej ešte doplácajú sto Eur do minimálnej sumy dôchodku. A každé tri mesiace musí Pražákom dokazovať, že ešte žije. Úradne potvrdeným okolkovaným papierikom. Keď si mesiac čo mesiac zaplatí nájomné, zostane jej ten doplatok zo Slovenska. Z neho si musí platiť lieky, jedlo, oblečenie, cestovné. Viete si to predstaviť, koľko centov jej zostane na jeden deň? Ja veru nie,

Zažili sme takéto ťažké časy. Boli sme mladí, plní ideálov, lásky, dve detičky na krku a …. Peniažky sa nám vyhýbali Keď náhodou pristali v našej peňaženke, tak sa tam dlho nezohriali Trvalo nám asi 24 rokov, kým sme sa pozbierali, kým nemusíme prežívať také ťažké dni ako Nadenka. Naďka je úžasná osôbka, plná chuti do života, má predpoklady, že bude v relatívnom zdraví žiť aspoň 20 rokov.

Čo na tento krátky príbeh hovoria ekonómovia tohto nášho úžasného štátu? Nič. Ničovaté nič. Ani len netušia, že na našom krásnom Slovensku žijú aj takéto výnimočné osôbky. Aj im treba pomáhať. Nech prežijú peknú jeseň života. Veď aj súčasní ekonómovia a iní dôležití ľudkovia budú raz starí a chorí. Kto sa o nich postará?