Úsmev

Tento rok je pre nás Slovákov dosť zvláštny a náročný. Ale …

Už tridsaťpäť rokov máme po Nežnej revolúcii. Síce ešte pár mesiacov zostáva, kým príde ten dátum, ten deň kedy sme vyšli na námestia miest a štrngali kľúčmi a tak sa snažili poraziť nefunkčný režim, ktorý u nás vládol desaťročia. Deň, kedy si naplno budeme uvedomovať historický okamih, kedy komunistická strana stratila svoju politickú moc v Československu.

Nuž, ale nie o politických dejinách nášho štátiku chcem napísať pár riadkov.

Napíšem vám pohľad na revolučné politické udalosti z pohľadu mladého človeka, ktorý práve v tom roku vstúpil do sveta dospelých. Možno sa vám to bude zdať smiešne, možno čudné a možno sa zamyslíte nad tým, čo ste si prečítali. To už nechám na vás, na vaše myšlienkové pochody. Rada by som len ukázala ako sa cítili a cítia obyčajní ľudia. Ako sa vedia prispôsobiť dobe, zmeneným podmienkam pre život. Je to dobré a či nie? To už záleží len na vás.

Prejdem teda k jednému obyčajnému človiečikovi, ktorý má úspešne stredoškolské štúdium za sebou, maturitné vysvedčenie v ruke, hlavu v oblakoch a sny o budúcnosti. Veď rodičia žili síce dosť ťažký život, ale boli s ním viac-menej spokojní. A dúfali, že ich potomkovia budú mať ešte lepšie podmienky na život. Veď socializmus prinášal veľa životných istôt. Napríklad bezplatné vzdelávanie, zdravotníctvo, stálu prácu.

Mám dlhoročné skúsenosti s hľadaním a získaním práce mojich snov. Myslím, prácu, s ktorou by som bola spokojná, ktorá by mi neprinášala denno-denne stres a vyčerpanie. Dôležité je ale hľadať ďalej. Veď viete, kto hľadá, ten nájde. Lenže …

Je to beh na dlhé trate. Trvalo mi dlhé roky, kým som našla to, čo som hľadala. Zmysluplnú prácu, ktorá by bola nielen prácou ale aj koníčkom zároveň. Z tých mnohých zamestnaní, ktorými som prešla, môžem spomenúť snáď také, ktoré sa nachádzajú na opačných koncoch mojej obľúbenosti. Začala som po maturite pracovať ako referentka v poisťovni, prešla som kancelárskymi prácami, ale zarábala som si aj ako krajčírka, či pomocná sila v kuchyni a chyžná v Nemecku. Najviac ma bavila práca sociálnej pracovníčky v domove dôchodcov a učiteľky nemeckého jazyka na strednej umeleckej škole či základnej škole.

Nechcela som sa týmito poslednými riadkami nejak chváliť, alebo niečo podobné. Napísala som ich preto, aby ste videli, že nie ste sami, čo musíte pracovať na rôznych miestach, s rôznymi ľuďmi a musíte odísť z práce z rôznych príčin. Zdá sa mi to dosť podobné môjmu pracovnému príbehu. Asi taký rozdiel medzi nami je, aspoň to tak cítim, že kým ja som večný optimista, sú medzi vami ľudia z opačného konca spektra. Ale to je úplne v poriadku. Veď je to super, že sme rôzni ľudia. Máme pestrý život. Je to ako čierna a biela. Medzi nimi existuje veľa farebných odtieňov. Alebo ako jing – jang. Tiež sú úplne rozdielne, ale zároveň sa dopĺňajú.