Úsmev

Kde bolo, tam bolo, žila jedna mladá dáma. Bolo to len také malé nič. Tenká, malá osôbka. Skoro ju nebolo nevidno od zeme. Ale … Veď dobrého nebýva veľa. Aspoň toto ju utešovalo, keď ju prehliadali. Keď jej nevenovali pozornosť. Keď niečo povedala, nikto ju nepočúval. A tak sa utiahla. Utiahla do seba a vytvorila si svoj mikrosvet.

Tam bola kráľovnou. Tam ju každý rád počúval. Každý chcel od nej radu. A ona s radosťou poradila. Rada rozprávala. Až …

Až raz mala tej samoty dosť. Zrazu si uvedomila, že sa nič nezmenilo za týždeň. Za mesiac. Za rok. Za päť rokov.

Kde sa vzalo, tam sa vzalo, zrazu mala pocit, že sa nevie nadýchnuť. Že jej pľúca sa scvrkli. Že sú príliš malé na to, aby mohla normálne dýchať. Že sa udusí. Aj jej srdiečko sa zrazu zbláznilo. Búchalo tak silno, že ho bolo počuť. A rýchlo. Takú rýchlosť si ani nevedela predstaviť, že srdce dokáže dosiahnuť. A čo tlak? No aj ten stúpol do nebeských výšin.

A prečo sa takto zle cítila? Bol na to dôvod? Dôvod na to bol aj nie. Len tak sa zrazu zmenila. Ale prečo? Nuž, asi preto, že sa cítila tak osamelo celé tie roky. Zrazu na ňu doľahla panika a úzkosť. Preto to búchajúce, poskakujúce srdiečko, pocit na udusenie, vysoký krvný tlak.

Lenže toto nevedela. Vlastne ani netušila. A tak zašla za svojím obvodným lekárom.

Ten jej zmeral tlak. Naozaj bol vysoký. Dostala lieky na zníženie tlaku. Teda betablokátory. Tie zabrali. Lekár jej povedal, že ich musí brať do konca života. Nuž … Bude ich brať, len nech sa cíti lepšie.

Obvodný lekár ju poslal k pľúcnemu lekárovi. Ten jej zmeral množstvo vydychovaného vzduchu, teda urobil spirometriu. Tá ukázala, že má priemerný objem pľúc. Nič chorobné tam nenašiel. A tak ju poslal k ďalšiemu odborníkovi.

K akému? Obvodný lekár vypísal výmenný lístok a ona šla k odborníkovi. K psychiatrovi. Pýtala sa prečo? Obvodný lekár jej vysvetlil, že všetky doterajšie vyšetrenia neukázali žiadnu odchýlku od zdravého človeka. Teda, že všetky vyšetrenia sú negatívne.

Ale keď má stále pocit na odpadnutie, nevie sa zrazu normálne nadýchnuť, srdce jej ide z hrude vyskočiť, príčina môže byť v psychike. Vysvetlil jej, že psychika robí s človekom divy.

Pýtala sa sama seba: „Som vari blázon? Musím ísť k psychiatrovi? Veď tam chodia len ľudia chorí na hlavu. A čo povedia ostatní? Otec, mama, brat, kamaráti, známi?“

Nuž, tieto otázky sa jej vyrojili v hlave. A tak s malou dušičkou zobrala výmenný lístok od obvodného lekára a vykročila z ambulancie do čakárne.

Cestou domov sa jej v hlave miešali pocity zúfalstva a nádeje. Nevedela sa zmieriť s tým, že musí ísť k psychiatrovi.

Bála sa odsúdenia od svojho okolia. Nepochopenia. Ale …

Keď niekoho bolí zub, ide k zubárovi. Keď si niekto zlomí ruku, ide k chirurgovi. Keď niekoho bolí hrdlo, ide k všeobecnému lekárovi. A čo urobí človek, ktorého bolí duša? No predsa k psychiatrovi. Lenže toto ešte veľa ľudí nechápe. Mnohí ešte nepochopili, že aj psychiater je len lekár, ktorý vie liečiť dušu.

Dá sa vyliečiť duša? Dá. Je to síce beh na dlhé trate, ale dá sa zvíťaziť v tohto nerovnom boji.

Pri liečení duše vie pomôcť aj psychológ. Keď títo dvaja odborníci liečia poranenú dušu, je veľmi pravdepodobné, že skôr, či neskôr, úbohá dušička nájde svoju stratenú rovnováhu. Svoj pokoj.

Týmto článkom som chcela len povedať a ukázať, že aj duša sa dá liečiť. Veď je to neoddeliteľná súčasť nášho života. Tak sa netreba báť, vyhľadať pomoc u psychiatra či psychológa. Hoci naša spoločnosť sa na ľudí, ktorí navštevujú týchto odborníkov, pozerá cez prsty. Lenže …

Každého niekedy môže začať bolieť duša. Dúfam len, že potom nájde v sebe silu vyhľadať odbornú pomoc.