Úsmev

Jedného rána sme sa zobudili s manželom na chalupe. Je tam nádherné božské ticho, prerušované krásnym spevom nezbedných vtáčikov. Každý nám chcel predviesť svoju áriu. V takom ráne ako do akého sme sa prebudili, je škoda povedať čo len slovo, nie to ešte pár viet. Veď spev vtáčikov rôznych druhov bol úchvatný.

Po prebudení a raňajkách som si chcela dať na uši moje nové náušnice. Lenže v kúpeľni je ešte slabé svetlo a tak som netrafila na miesto, kam patria náušnice. Poprosila som manžela, aby mi s tým pomohol. Urobil to ochotne ako vždy. Zapálil svetlo v kuchyni a vtedy som si všimla tieň. Najprv uši, potom hlavu a nakoniec telíčko nejakého zvieratka. Zdalo sa mi, že je to mačací tieň. Manžel mi prikývol, že mám pravdu. Sedí pred našimi dverami mačka.

Ja som ju z môjho uhla pohľadu nevidela. Iba jej tieň. No a čo som urobila? Opatrne som prešla pred okno. Tam som ju uvidela v celej jej kráse. Biela mačička s béžovými bodkami a pruhmi. Taký malý tigrík. Poslušne tam sedela a čakala, kým si ju všimneme.

Hneď ma napadlo, že si ju odfotím. Ale ako? Nezmizne, kým si donesiem fotoaparát? Nuž, počkala na mňa. Vyzbrojená fotoaparátom som opatrne odsunula záclonku a milú mačičku odfotila. Raz, dvakrát a …

Išla som von, otvorila dvere a …

Milá mačička zobrala nohy na plecia a ufujazdila. Nebolo po nej vidu, ani slychu. Ani len chĺpok tam nenechala.

Nuž, mám aspoň jej obrázok. Možno podľa tej fotky ju aj namaľujem, prípadne vymodelujem. Veď aj toto robím. Aj maľovanie a modelovanie sú mojimi koníčkami, okrem fotografovania.

Po tomto krásnom stretnutí s mačičkou som mala hneď krajší dník. Ešte som ju videla opodiaľ, keď prechádzala cez našu záhradu k susedom. Ale v bezpečnej vzdialenosti od nášho domčeka. Iba na chvíľu sa zastavila, pozrela na mňa, pozdravila a vykročila rezkým krokom vpred. Ktovie čo si myslela o rannom zážitku s fotografkou.