Úsmev

Čas oddychu

Oddych je v živote človeka dôležitý. Je to čas, kedy môže robiť všeličo, čo ho baví. Ale aj robiť úplne nič. Tá druhá možnosť mi je cudzia. Využívam oddych na prvú možnosť. Som totiž kreatívna, vždy mám plno nápadov na všeličo, len ich realizácia často viazne kvôli nedostatku voľného času. Ale čo sa dá robiť? Aj to patrí k životu.
Ako ste na tom vy s oddychom? Uprednostňujete aktívny oddych alebo ste radšej pasívni? Máte nejakého koníčka, zábavu, pri ktorej niečo nové vytvoríte alebo sa radšej necháte zabávať druhými, napríklad pri čítaní knihy alebo pozeraní televízora?
Obidva spôsoby oddychu sú výborné. Dá sa pri nich uvoľniť, prísť na iné myšlienky, nabrať nové sily, ktoré potrebujete na zvládanie denno-denných povinností.
Je dôležité zaradiť do denných činností aj oddych. Niekedy stačí päť – desať minút vypnúť myseľ od práce a uvoľniť sa. Inokedy strávite celé hodiny či dni pri zábave, ktorá vám prináša radosť a možno aj úžitok.
Workoholici to majú v živote asi najťažšie. Stále ich to ťahá niečo robiť. Aj by si len tak sadli, či ľahli a nič nerobili, ale nejde to. Keď už sedia v kľude, či ležia a nič nerobia rukami ani nohami, hlava im pracuje neustále. Oni by aj chceli vypnúť a na nič nemyslieť, ale ich podvedomie ich neustále ženie k nejakej činnosti.
Patrím k tým človiečikom, ktorí stále niečo musia robiť. Stále na niečo myslia. Nuž, tak stále niečo robím, niečo vymýšľam. A baví ma to. Veď touto aktivitou pomáham nielen sebe, ale aj ľudkom okolo mňa.
Manžel sa často chytá za hlavu. Prečo? Jednoducho preto, lebo vždy mám rozrobené dve, tri, či aj viac vecí, na ktorých pracujem. Vraví mi, že by som mala robiť jednu vec a dôkladne. Má pravdu aj nie. Zvládam dve, tri veci urobiť na sto percent. Zvládnem aj štyri a viac, ale niektorú z nich už neurobím na sto percent. A to je škoda. Škoda, keď niečo zbabrem. Napríklad, keď zle odstrihnem látku na blúzku a potom musím vymýšľať ako to opravím. Alebo keď pečiem vlastnoručne vymyslené koláčiky a pripália sa mi. Vtedy tú nesústredenosť nielen vidno, ale aj cítiť. Na jazyku aj v nose. A to je potom škoda. …
Preto sa snažím robiť najviac tri veci naraz. Ako je to možné? Jednoducho. Viem sa sústrediť na to, čo práve robím. A v okamihu prepnúť pozornosť z jednej veci na druhú a v podvedomí venujem pozornosť tej tretej veci. Chcete príklad? Tu je. Vlastne sú. Každý deň, každá hodina prináša možnosť venovať sa nejakej zmysluplnej činnosti. U nás je bežné, že ide televízor. Manžel pozerá rád a veľa. Veľa filmov, dokumentárnych relácií, športových zápasov. Ja skôr počúvam televízor a keď ma niečo zaujme, tak zdvihnem zrak od činnosti, ktorú práve robím. Chvíľu venujem pozornosť hlasom a obrázkom v televízore, prídem na iné myšlienky. Nové nápady. A po chvíli sa venujem inému koníčku. Napríklad rada takto pletiem, vyšívam, kreslím, maľujem, modelujem či inak sa zabávam.
Mám synov, ktorí sú ako ja. Tiež zvládajú robiť dve, často aj tri veci naraz. Manžel im často vraví, aby robili len jednu vec. Keď ju skončia, tak nech začnú robiť druhú. Ale …
Synovia majú vlastné hlavy, vlastný rozum, vlastné skúsenosti. A tak robia dve, tri a niekedy aj viac vecí naraz. Sú predsa ako ja. Workoholici. Toto im nikto nevezme. Nikto im nevysvetlí, že občas by mali spomaliť. Oddýchnuť si. Veď nielen telo, ale aj myseľ musí oddychovať. Oni oddychujú aktívne. Jeden jazdou na bicykli, druhý zveľaďovaním svojho príbytku a opravou áut. Obaja sú veľmi šikovní. V živote to dotiahnu poriadne ďaleko.
My s manželom sme im dali dobré základy do života. Oni na nich teraz stavajú svoje šťastie v živote. Vždy budú naše deti. Vždy im budeme pomáhať. Vždy budeme na nich myslieť. A hoci sú ďaleko od nášho bytu, stále ich tam vidíme, počujeme, cítime. Veď načo sú spomienky? Predsa na to, aby sme si pripomenuli vzácne chvíle detstva, ktoré boli krátke, ale intenzívne. Asi preto sa stále radi a často vracajú k nám domov. Do rodiny, z ktorej vyleteli do sveta.
Až si založia svoju vlastnú rodinu, verím, že budú chodiť na návštevu nie z povinnosti ale z radosti zo stretnutia.