Úsmev

Je lenivý, horúci. júlový deň. Všetci, teda takmer všetci moji študenti majú dovolenku. Slnia sa na pláži pri mori, užívajú si dni plné ničoho. Žiadna práca, len zábava. Iba ja …
Vôbec mi nevadí, že pracujem aj cez leto. Učím totiž veľmi rada. Niekedy mám aj veeeľa hodín v jeden deň. Ale inokedy len pár hodín do dňa. Začínam pomerne skoro ráno a končím aj o dvanásť hodín neskôr, keď je už večer. Mám rada mojich študentov. A zrejme aj oni mňa. Vychádzam z predpokladu, že keď niekto chce zostať v mojom kurze aj niekoľko rokov po sebe, tak sa asi dobre cíti na hodinách a viem naučiť ľudí zo Slovenska nielen po nemecky, ale aj ľudkov z celého sveta po slovensky.
Pri výuke využívam aj techniku. Aj úplne najnovšiu. A pracovať s ňou sa učím. Vždy a zas a znova. Veď technický pokrok ide dopredu míľovými krokmi. A tak sa len učím, a učím, a …
Učím sa tiež rada. Skúšam nové veci. Premýšľam ako zlepšiť moju prácu. Ako ľahšie, rýchlejšie a kvalitnejšie naučiť mojich študentov daný jazyk. Aj preto som tu na internete, na sociálnej sieti, konkrétne na FB, vytvorila dve skupiny pre ľudí, ktorí sa chcú učiť a naučiť cudzie jazyky.
Dnes je to presne mesiac, keď som zrealizovala svoj nápad na vytvorenie skupiny pre mojich študentov nemeckého jazyka.
Táto skupinka má srandovný názov. Volá sa: Poďme sa hrať 🙂 Dá sa ľahko nájsť na internete, len musíte zadať aj ten smajlík. Bez neho vám nájde pár stránok s rovnakým názvom, ale nebude to táto naša srandovná skupinka. Skúšali ju nájsť niektorí moji študenti, ale bez smajlíka ju nenašli. Až som im skopírovala link do chatu a vtedy sa im ukázala v celej svojej kráse.
Tu je pár riadkov, ktoré nájde každý, kto chce a vie si prečítať o čom je táto skupinka.
Poďme sa hrať 🙂 znie síce detsky, ale každý sme raz boli dieťaťom. Niekto aj po pár desiatkach rokov je stále dieťa. Som jedným z nich. Takže sa budeme hrať. So slovíčkami, vetami, obrázkami, úlohami. Najprv to bude nemčina a slovenčina, neskôr pribudnú aj ďalšie jazyky. Príjemnú zábavu vám prajem. 🙂
Po mesiaci je nás už, alebo ešte len?, 49 členov. Je to málo alebo veľa? Nuž, neviem. Ale čo zaručene viem je, že sa pekne hráme so slovíčkami, vetami, obrázkami, rôznymi úlohami.
Môj princíp učenia funguje. Čítajú, rozumejú a píšu tam príspevky a komentáre viacerí ľudkovia. Kto nepíše, tak dá páčika (páči sa mi), alebo si len prečíta môj príspevok v danom dni. A porozmýšľa. Alebo aj nie. Ale to je iná kapitola.
Nájdete tu napríklad pozdrav. Najprv po nemecky, potom ako sa to vysloví, a nakoniec preklad do slovenčiny. A milá debata sa začne. Niekedy je krátka, inokedy sa nevieme zastaviť v komentovaní a vymýšľaní. Je to veľmi príjemne strávený čas pri počítači.
Názorná ukážka, konkrétne z piatku.
Hallo Freunde. Wie geht’s?
/haló frojnde. ví géts?/ – Ahoj priatelia. Ako sa máte?
Na rovnakom princípe som vytvorila skupinku na učenie slovenčiny pre ľudí zo zahraničia. Volá sa Slovenčina naša krásna. Skupinka sa venuje učeniu slovenčiny. Nech sa ľahšie ľudkovia z okolitých štátov i vzdialených kontinentov naučia našu krásnu reč.
Založila som ju o dva dni neskôr ako skupinku Poďme sa hrať, je tu menej členov, zatiaľ. Ale to vôbec nevadí. Tiež sa tu hráme, smejeme a učíme. Príspevok napíšem po slovensky, preložím do nemčiny, angličtiny, španielčiny, ruštiny, češtiny a najnovšie aj do poľštiny. Nech sa čo najviac ľudí môže zoznámiť a niečo naučiť po slovensky. Veď naša slovenčina je tak úžasne ľubozvučný jazyk. Hoci pomerne ťažký na učenie sa pre ľudí žijúcich mimo Slovenska.
Mám konkrétne skúsenosti s učením slovenčiny ľudí z piatich krajín Európy, jednej z Ázie, viac ľudí z Ameriky, z USA a Mexika.
Nielen, že učím slovenčinu, ale aj dávam na FB obrázky, ktoré maľujem, aj fotím. Fotím kade chodím do slova a do písmena. Cez moje obrázky spoznali krásy našej krajiny ľudia aj na opačnom konci sveta. Nielen na americkom kontinente, ale aj v Austrálii. Predsa je len tá sociálna sieť na niečo dobrá.
Získala som takto cez internet viacero dobrých kamarátov aj známych, s ktorými si píšeme online, telefonujeme, píšeme listy a posielame pohľadnice. Tie dve posledné činnosti sú už akosi zastarané, ale o to cennejšie. List, ktorý vám príde domov po dvoch, či troch týždňoch túlania sa po svete, si môžete prečítať zas a znova. Vždy v ňom (alebo takmer vždy), nájdete niečo nové, zaujímavé, čo ste si nevšimli prvýkrát.
A tak je to aj s mojimi obrazmi a obrázkami. Môj obraz je už v USA. Dostala ho moja výborná kamarátka Gail na Vianoce. Síce sa poznáme pomerne krátko, asi jeden roka, ale pred Vianocami ju napadlo, že mi upletie čiapku. Teda nepovedala mi to vopred, len napísala, že má pre mňa darček pod vianočný stromček.
A čo ja? Veď pred Vianocami mám najviac práce. Nielen so študentmi, ale aj oslavou menín, narodenín, prípravou na Vianoce. Ale… Viem predsa trošku maľovať. A tak som namaľovala milej Gail obraz. Poslala ho obyčajnou poštou do Ameriky a…
O pár dní ho už mala na pošte. A bola tak prekvapená, že …
Už ho má zavesený v obývačke a každý deň sa naň pozrie a spomenie si na mňa.
Po Vianociach prišiel ku mne aj darček od Gail z Ameriky. Krásnu čiapku mi uplietla. Je to super darček, do ktorého vložila svoju fantáziu, šikovnosť rúk a srdiečko, keď na mňa myslela.
Nuž aj takto sa dá používať sociálna sieť. Pekné, že? Či sa mýlim?