Úsmev

Včera som sa zobudila pomerne skoro. Ale u mňa to nie je nič nové. Som ranné vtáča odmalička. Už si aj manžel zvykol, že som hore a on ešte sladko sníva svoje živé sny.

Takže vonku sa už začínal prebúdzať deň, keď som nesmelo otvorila oči a neveriacky pozrela na svietiace hodiny, ktoré mám presne oproti posteli. A tam svietili číslice … .

Po desiatich minútach statočnej snahy ešte zaspať, som usúdila, že to nepôjde a bude lepšie zdvihnúť kostru a začať sa hýbať. Ale …
Čo mám robiť, keď ešte takmer celý panelák, teda ľudia v ňom, ešte sladko spia. Len sem-tam je otvorené okno a ľudia sú už hore, chystajú sa do práce. Veď predsa nechcem zobudiť manžela. Iste pozeral včera televízor do pomerne neskorej hodiny. Je leto, dovolenky, nikam nemusí ísť, môže ešte dlhšie spať.

Tak som si urobila kávu v kávovare, odniesla ju do spálne a prichystala sa na začiatok môjho dňa. Pri vychutnávaní kávičky som si rýchlo pozrela maily, zistila, ktoré treba vybaviť hneď a ktoré ešte počkajú istý čas.

Po raňajkách a manželovom zobudení som si premyslela čo budem robiť do 9.00, keď mi začína hodina slovenčiny online s jednou milou Júliou z Ruska. Vonku je celý týždeň príšerne horúco, dusno. Je predsa leto. Takzvané Hundetage. Po slovensky psie dni. Toto slovné spojenie vzniklo ešte v stredoveku. Ale to je iná kapitola, iný príbeh.

Takže napadlo ma zájsť do mesta do opravy šijacích strojov. Mám staručký šijací stroj Veritas. Je to svadobný dar mojich rodičov. Bohužiaľ, rodičia už nie sú medzi nami. Už mi zostali len dvaja bratia z mojej primárnej rodiny. Ale teším sa z mojej rodinky, ktorú som vytvorila s manželom a synmi už pred xy rokmi. Teda o chvíľu to bude xy rokov plus jeden.

Rada chodím pešo, veľa a dlho. A tak mi cesta do mesta zo sídliska trvá, najkratšou cestou, iba 20 minút. Do obchodu s metrovým textilom, kde aj predávajú a opravujú šijacie a vyšívacie stroje, mi to trvalo iba štvrťhodinku.

Zdržala som sa tam len krátko, lebo opravár mal dovolenku a nevybavila som takmer nič. Iba som získala pozitívne info, že oprava je ešte v záruke. Do troch mesiacov od opravy, ak sa stroj pokazí rovnakým spôsobom ako bola pôvodná chyba a následná oprava, tak je to v záruke a tým pádom neplatím za druhú opravu. Nuž, v pondelok uvidím čo povie opravár.

Hneď som sa vydala na cestu späť domov. Tentokrát som šla najdlhšou cestou na naše sídlisko. Zastavila som sa ešte v obchode, kúpila manželovi pečivo na raňajky a sebe pár strukov chutného, zeleného, čerstvého hrachu. Ten doslova milujem, každý deň chodím do obchodu na prechádzku a kúpim si 10 deka tohto hrášku. Nemilujem ho síce viac ako manžela, ale teraz, keď je sezóna, tak si nenechám ujsť príležitosť kúpiť si ho. Ten náš na záhradke som zjedla na dvakrát a bolo po ňom. Máme totiž minizáhradku.

Okrem chôdze a nákupu som aj fotila. Ako vášnivý fotograf si nájdem na každom kroku nejaký zaujímavý objekt môjho objektívu. Takže prvá ma zaujala mačička. Bola to poriadne stará mačka. Mala zaujímavý kožúšok. Trojfarebný. Čierny, bledohnedý a žltkastý. Také maskáčové krytie mala. Prešla cez cestu ku kontajnerom s odpadkami. Ponáhľala sa cez cestu, hoci nešlo žiadne auto a ani žiadny človiečik okrem mňa tam nebol. Ale asi nemá dobré skúsenosti s ľuďmi. Preto tak fujazdila predo mnou. Už-už som vybrala fotoaparát z kabelky, keď si ma všimla neviditeľným tretím okom na opačnej strane hlavy a …

A dala sa na útek. Bolo to fakt vtipné ako predo mnou prchala do bezpečnej vzdialenosti. Prebehla späť cez cestu na chodník. Ako veverička vybehla ladným krokom na strom a po konári rezko prešla na striešku domčeka, kde deti mali denný tábor.

Z tejto bezpečnej vzdialenosti si ma dôkladne poobzerala. Keď usúdila, že jej nič nehrozí, zdvihla chvost a slávnostne odkráčala vyššie na strechu jednoposchodovej bytovky, na prízemí ktorej sa nachádza nielen domček pre záujmovú činnosť detí, ale aj autoškola.

O kúsok ďalej mi spoločnosť robil hladný vrabec. Ako viem, že bol hladný? Nuž, asi preto, lebo v zobáčiku mal červíčka, ktorý sa hompáľal zo strany na stranu a snažil sa ujsť z tohto smrteľného zovretia. Ale márne sa mykal, metal, volal na poplach, prosil o pomoc. Zákony prírody boli silnejšie ako jeho úpenlivá prosba o holý život.

Tento vrabček podobne ako mačička si ma obzeral z bezpečnej vzdialenosti zvrchu. Teda z najvyššej výšky plota, ktorý sa tiahol popri chodníku a oddeľoval rodinný dom od pomerne rušnej ulice. Pohľady sa nám stretli prvýkrát. Keď som si všimla jeho hompáľajúce sa raňajky v zobáčiku, hneď ma napadlo vybrať fotoaparát a odfotiť túto nádheru. Ale …

Milý vrabec trošku odletel ďalej, znovu si sadol na plot a pozoroval ma. Pomalými pohybmi som si nastavila fotoaparát, aby som urobila peknú fotku. Lenže vrabček bol rýchlejší. Ešte raz rozprestrel krídelká, odletel meter do bezbečia. Venoval mi posledný pohľad, zaželal zbohom a odletel preč. No a ja som zostala na ulici celkom sama. Nikde živáčika. Ani človiečik, ani mačička, ani vtáčik, ani … Nuž pobrala som sa rezkým krokom do obchodu. Veď manžel sa už iste čoskoro zobudí, tak nech ho na stole čakajú raňajky.

Ešte, kým bol milý vrabček v mojom dohľade, vytiahla som môj malý, nenápadný fotoaparát, ale vrabčiatko bolo rýchlejšie. Vrabec skackal po plote a pozoroval ma z bezpečnej vzdialenosti. Po treťom skoku som ho asi omrzela, alebo ho naozaj premohol hlad. Odletel preč. Na hostinu, ktorej hlavným a jediným chodom bol chutný červíček. Aspoň tak sa tváril ten prešibaný, malý, hnedastý vrabček.

Pár desiatok metrov od obchodu som stretla milú pani, ktorá bola na rannej prechádzke so svojím psíkom. Keby len psíkom. Bol to poriadny pes. Vysoký mne po kolená. Kožúšok mal poriadne dlhý, nádherne čierny. Očká mal úžasné. Hnedé ako ja, zvedavé ako ja. Nuž hneď sme si padli do nôty.

Pani prešla na opačnú stranu cesty, do bezpečia chodníka. Ja som kráčala stále po tej istej strane cesty. A čo psík? Vôbec sa nestaral, že je medzi nami cesta. Nebojácne sa na mňa zadíval. Ako som išla vpred a približovala som sa k tej pani a psíkovi, vzdialenosť medzi nami sa znižovala. Psík na mňa pozeral s vypleštenými očami, otáčal hlavu mojím smerom. Keď mu už nestačilo otočiť hlavu, tak sa vybral za mnou. Išiel za mnou doslova ako psík. Vzdialenosť vodítka medzi paňou – majiteľkou psíka a psíkom sa stále zväčšovala. Nakoniec ten prekrásny psík došiel až ku mne s očkami zapichnutými do mňa.

Pani mi hneď povedala, keď jej psík pricupkal až ku mne, že sa nemusím báť. Jej psík je poslušný, neublíži mi. Veľmi sa čudovala, čo práve urobil. Teda, že prišiel bez slova ku mne a bez mihnutia oka ma päť či šesť minút obdivoval, pozoroval. Ešte sa jeho pani na svojho miláčika trochu hnevala, že mi zabránil ísť ďalej.

Nuž, keď si ma taký veľký, neznámy psík vybral na obhliadku, nebolo mi úplne všetko jedno. Ale nebála som sa. Pani vyzerala výborne, vedela som, že má psíka pod kontrolou. Keby bolo treba, tak iste potiahne vodítkom, aby dostala psíka preč odo mňa, aby som zostala v bezpečnej vzdialenosti od neho. Ešte sa mi ospravedlnila za svojho psíka, že takéto stretnutia nerobí. A uistila ma, že mi jej psík nič neurobí.

Pár minút sme sa s jej psíkom na seba pozerali. Párkrát prešiel sprava do ľava a späť okolo mňa. Očká mal stále zapichnuté do mňa, vrtel chvostíkom. Nemala som pri sebe žiadnu psiu maškrtu, tak som sa len po chvíli na psíka usmiala a vykročila na cestu do obchodu.

Nuž, aj takto vyzerá moja cesta do mesta a späť. Chodím tam pomerne často a vždy natrafím na zaujímavé živé svtorenia, vtipné situácie. Niekedy aj dosť nebezpečné. Ale aj taký je život. Žijem svoj život veľmi rada. Je plný zaujímavých situácií, pri ktorých stretávam milých ľudí, zvieratká či obdivujem krásu kvietkov.