Úsmev

Revištské Podzámčie je malá, nenápadná dedinka, ktorá sa krčí v údolí rieky Hron. Nad ňou sa vypína starodávny hrad. Dnes je to len pár múrov, ktoré prežili stáročia slávy a pádu. Dnes znova vstáva z popola ako dávny Fénix vďaka dobrým ľuďom, ktorí sa už roky snažia o jej záchranu.

Revištský hrad vznikol začiatkom 13. storočia, možno aj skôr. Ale prvá písomná zmienka o ňom je z roku 1228. Bola označená ako Terra Ryychke. To znamená Zem Revište. Toto územie bolo vymedzené Kľakovským, Lukavickým a Revištským potokom. Hrad postavili na ochranu stredoslovenských banských miest a hronskej obchodnej cesty. Majiteľom hradu bol v tom čase Ondrej II. V tomto čase mal iba severnú obytnú vežu. Nebola vysoká, bola len tak akurát, aby tu mohli páni prespať, keď boli na cestách po svojom panstve. Najmä, keď kontrolovali banské mestá, kde sa ťažilo zlato, striebro, meď a iné vzácne kovy.

V roku 1236 išiel Ondrej II. spolu so svojou družinou po svojich mestách na kontrolu. Bolo neskoré leto, krásny, slnkom deň. Panovník spolu so svojimi podriadenými na koňoch išli lesom popri rieke Hron. V rieke plávali rybky sem a tam, vychutnávali si čistú vodu, ukryté v tieni stromov. Jeden z panovníkových pomocníkov zoskočil z koňa a zadíval sa do číro-čírej vody. Tu uvidel nielen ryby ale aj raky. Ten pomocník sa volal Ratibor. Už druhé leto sprevádzal Ondreja II. na jeho cestách po krajine.

Po polhodine jazdy celá družina dorazila do malej dedinky. Bolo to Revištské Podzámčie. Tu žili poddaní Ondreja II. Boli to dobrí ľudia. Len čo uvideli panstvo, hneď sa zhŕkli na rínku a vítali prichádzajúce panstvo. Boli zvyknutí, že každé leto sa u nich zastavia a prenocujú dve – tri noci.

Hneď sa pustili do príprav občerstvenia pre panovníka a jeho družinu. Marička s Elenou začali piecť posúchy s cesnakom, Hancko ulovil zajace, aby ich pripravil na tradičný spôsob so zázvorom. Juraj s Petrom išli nachytať ryby, aby si panstvo pochutilo na pečených rybách.

Pomáhala im pri príprave pokrmov aj mladá, krásna Jasmínka. Nemala mamu ani otca. Žila u svojej tety Anny, ktorá sa starala o svojich sedem detí a po smrti jej sestry a švagra sa ujala sirôtky. Jasmínka bolo veselé dievča. Keď sa usmiala, mala jamky v lícach. Neposlušné tmavé, kučeravé vlasy jej padali z čela. Mala ich veľmi dlhé. Často si ich pozapletala jedného alebo aj dvoch vrkočov, ktoré jej siahali po štíhly driek. Usmievala sa takmer stále. V jej očiach poskakovali iskričky radosti zo života.

Keď Ratibor uvidel túto rúču dievčinu, ktorá sa zvŕtala v kuchyni a pomáhala pri varení a pečení, hneď mu padla do oka. Zamiloval sa do nej od prvého okamihu ako ju uvidel. Pozoroval ju pri príprave jedla, ani oka z nej nespustil. Po uvarení a upečení dobrôt ich poddaní dali na stôl a páni sa mohli pustiť do jedenia. Veď cestou na hrad poriadne vyhladli a vysmädli.

Hostina trvala hodinu či dve. Ratibor stále myslel na to rúče dievča, ktoré uvidel v kuchyni. Dal si ju teda zavolať. Jasmínka nesmelo predstúpila pred urodzeného pána, oči upreté na zem. Nesmelo sa pozrelo na pána pred ním. A ten nestrácal čas. Ukázal jej, že si má sadnúť na stoličku oproti nemu. Dlho sa na ňu uprene pozeral, hoci ona nesmelo pozerala na neho. Po pol minúte sa ozval Ratibor. Pochválil obed, ktorý pripravovala aj ona. Spýtal sa jej ako ju volajú. Keď mu odvetila, že sa volá Jasmínka, tak sa usmial a ona stratila strach, ktorý sa jej zmocňoval. Ratibor sa pýtal na všeličo a Jasmínka pravdivo odpovedala.

Večer si išli páni ľahnúť, ale Ratibor dlho do noci nemohol zaspať. Musel stále myslieť na Jasmínku. Až nad ránom sa mu podarilo trochu si pospať. Ráno sa zobudil a prvá myšlienka bola, kde je Jasmínka. Hľadal ju na hrade, hľadal ju v dedine, ale nevedel ju nájsť. Až neskôr sa dozvedel od Anny, že išla do blízkeho mestečka pre šafran a iné koreniny, ktoré potrebovali na prípravu jedla pre panstvo.

A tak Ratibor čakal, kedy sa Jasmínka vráti z mestečka domov. Čakal ju hodinu, dve, tri a… Prišiel večer a Jasmínka nikde. Už sa začal o ňu báť. Veď čo keby sa jej niečo stalo? Až neskoro večer sa Jasmínka ukázala na hrade. Pri ceste späť z mestečka ju zastavili neznámi ľudia na koňoch a chceli od nej, aby im ukázala cestu do najbližšieho banského mesta. Boli to vyzvedači, ktorí chceli zistiť kde sa nachádza zlato. Jasmínka bola statočná a ukazovala im nesprávnu cestu. Veď ako by mohla dopustiť, aby cudzí ľudia prišli na panstvo ich panovníka a uškodili mu? Až večer sa jej podarilo nenápadne zmiznúť v hustom poraste a namierila si to najkratšou cestou domov.

Keď prišla na hrad, vyrozprávala svoju dnešnú príhodu Ratiborovi a ten ju upokojil. Veď v banských mestách sú obrancovia. Tí sa nedajú cudzincom. Jasmínka tej noci spala ľahkým spánkom, viackrát sa strhla zo sna. Ráno sa zobudila ubolená, ale šťastná, že sa jej nič nestalo a vidí Ratibora.

Na tretí deň Ondrej II. s Ratiborom a ostatnými pánmi odišli preč. Ale Jasmínka stále myslela na pekne urasteného pána Ratibora. A on mal v mysli len Jasmínku. Takto navštívili všetky banské mestá a vrátili sa do svojho sídla.

O rok sa znovu vydali na hrad Revište. Keď uvidel Ratibor Jasmínku, neváhal a vzal ju do náručia, pobozkal. Prekvapená Jasmínka sa bála čo sa stane, ale všetko dobre dopadlo. Ratibor zobral Jasmínku k sebe na panstvo a tam sa stala jeho milou.