Úsmev

Na okraji tmavého lesa rástol starý dvestoročný dub. Bol taký veľký, že jeho peň nevládali objať traja statní chlapi. Na jar, keď mu narástli listy po dlhom zimnom spánku, boli krásne svieže, bledučko-zelené. Ako plynul čas, postupne stmavli. To už bolo leto a všetko okolo kvitlo.

Všetky listy si pokojne voľkali na svojom mieste na konároch toho starého duba a tešili sa z každého prežitého dňa. Len jeden list bol veľmi zvedavý. Rád sa hompáľal na konári, keď si vetrík len tak poletoval, listy hladkal, šepkal im do uška, že sú také pekné. A raz sa ten neposedný list tak zakýval, až sa mu podarilo odtrhnúť z bezpečného miesta na dube, z ktorého rástol.

Začal sa zvŕtať vo vývrtke smerom nadol na zem, kde rástla mäkká tráva. Už-už sa začal stonkou dotýkať trávy, keď si ho všimol vietor. Zľahka fúkol a milý list sa dostal znovu vysoko nad zem. Listu sa to páčilo a zvolal:

„Fúkaj vetrík,  fúkaj. Silnejšie, silnejšie. Chcem byť stále vyššie a vyššie. Chcem vidieť trávu, stromy, zvieratká z veľkej výšky. Chcem sa dotknúť Slnka.“

Vietor sa potešil, že jeho silu chce niekto využiť. A tak fúkal a fúkal a … Až sa zvedavý list dostal nad stromy, zvieratká a dosiahol nebo. Bol taký opitý radosťou z výšky a pohľadu na svet, že si nevšimol, že je mu stále teplejšie. Ba ani, že sa pomaličky začína meniť jeho kabátik tmavozelenej farby.

Najprv mu len začal žltnúť. Čím bol bližšie k Slnku, tým viac ožltol, až začal červenieť. To si už všimol aj dubový list, že asi niečo nie je v poriadku. Keď ho začalo páliť celé telíčko, vedel, že je zle. Ale zvedavosť bola väčšia ako opatrnosť. Stále prosil vietor, aby ho len zaniesol bližšie k Slnku. A tak milý vetrík fúkal z plných pľúc, aby vyplnil želanie zvedavca. Ten stúpal stále vyššie a vyššie, až … . Zrazu z neho bol hnedý list, aké nájdeme neskoro na jeseň. Tu sa už vietor zľakol, čo vykonal. Veď on len chcel potešiť malý, zvedavý, dubový list. Ani jeden z nich netušil, že táto zvedavosť je príliš veľká a nie vždy sa vypláca. A tak vietor nechal list voľne sa hojdať a zľahka klesať k zemi. Tu pristal na mäkučkej tráve. Len bol celý hnedý, aké bývajú listy na jeseň, hoci bola iba polovica leta.

A tak sa list, čo sa mohol ešte pozerať na svet z výšky svojho konára niekoľko mesiacov, stal zoschnutým, vetchým starčekom, ktorý už vie, čo je to život a aj čo príde po ňom. Určite sa z neho stane niečo, čo pomôže rásť trávičke. Takže jeho život nebol zbytočný. Len prílišná zvedavosť mu skrátila pobyt na Zemi v podobe dubového listu.