Úsmev

Príbeh druhý. Ranné slnko sa nesmelo prediera ponad hlboké lesy, ktorými je obklopený tajomný hrad. Zvieratká sa už dávno prebudili do nového dňa. Opustili svoje ležoviská, išli na pašu. Na lúky v okolí lesov. V tomto čase sa ešte trbliece v tráve  ranná rosa. Trávička je síce už trochu zoschnutá, ale nájdu sa v nej ešte šťavnaté kúsky. Veď s hladným bruškom sa nedá poriadne behať po lesoch a stráňach.

Je nedeľa, piateho augusta. Píše sa rok 1210. Pri moci nad obrovským územím (v tom čase stredoveku) je už päť rokov Ondrej II. z rodu Arpádovcov. Ako takmer každé leto, aj v tomto roku počas takzvaných „psích dní“ prišiel panovník aj so svojou veľkou družinou na Pustý hrad.

Psie dni znamenajú, že v júli až začiatkom augusta, sú dni horúce, neznesiteľne horúce. Veď si len predstavte aké odevy nosilo panstvo, ale i poddaní, v tomto čase. Dámy mali spodnú sukňu, na nej niekoľko ďalších a nakoniec najvrchnejšiu, ktorá bola z honosnej tkaniny, vyšívaná zlatom, striebrom, perličkami. Takáto krása aj niečo vážila. Keď k týmto častiam odevu pripočítame váhu korzetu, dámy museli uniesť okrem svojej váhy aj pár kíl navyše.

Páni to nemali tiež ľahké. Spodnú halenu a nohavice zakrývali často vrchné časti, napríklad plášť, ktorý siahal po kolená. Bol vyrobený z pevnej látky, ktorá zohrievala. No a najťažšie to bolo, keď na spodnom oblečení mali brnenie. Takéto brnenie vážilo aj pekných pár kíl, ťažko sa v ňom pohybovalo. Svet videli len úzkou štrbinkou v helme, ktorú nosili na hlave ako ochranu proti poraneniu.

Poddaný ľud, stovky, ba až tisíce bezmenných ľudkov, ktorí sa svojou prácou starali o blaho svojich pánov, nosili oveľa jednoduchší odev. V lete to boli haleny a nohavice u mužov, halenkami a sukňami so zásterkami boli vystrojené zase žienky a dievky. Počas psích dní to bolo jednoduché obliecť sa, horšie to bolo v chladných zimných dňoch.

V týchto horúcich dňoch sa tomto roku Ondrej stal konečne váženým pánom remeselníkom. Tesár bol z neho  prvotriedny. Ako najusilovnejší učeň, neskôr tovariš, sa učil od majstrov nielen zo Zvolenskej župy, ale aj od majstrov z okolitých žúp a krajín. Prešiel učením u majstrov, ktorí hovorili iným jazykom ako slovenským.
Tak sa priučil nielen remeslu, ale aj cudzím jazykom. Napríklad celkom slušne sa vedel dohovoriť maďarsky, nemecky, poľsky. Aj pár slov latinsky ovládal, ale to bol jazyk liturgický. Našťastie medzi pospolitým ľudom sa tak nerozprávalo. To iba páni chceli byť múdri a študovaní, tí ovládali aj latinčinu slovom aj písmom.

Ondrej sa rozhodol, že po rokoch učenia a vandrovania sa konečne usadí a založí si rodinu. Veď táto predstava ho držala pri živote, keď nemal stále miesto, kde by zložil svoje unavené telo po celodennej práci. Jeho milá Anička na neho verne čakala. Veď si pred rokmi pod rozkvitnutou čerešňou sľúbili večnú lásku.

Aj Anička zažila počas tých pár posledných rokov veľa zaujímavého. Naučila sa pokore, vyšívaniu, hre na niekoľko hudobných nástrojov. Najradšej robila spoločnosť svojej panej. Viedli dlhé hodiny zaujímavé debaty. Počas týchto rozhovorov sa dozvedela o vzdialených, cudzích svetoch. Len si nevedela dobre predstaviť ako môžu žiť ľudia v tak vzdialených miestach. No čo, páni predsa len majú vždy pravdu a vedia toho oveľa viac ako ona.

Posledný polrok sa jej zdal neskutočne dlhý a pomalý. To sa Ondrej chystal na záverečnú skúšku, kde mal vytvoriť majstrovský kus. Nemal čas jej písať správičky ani neprišiel za ňou, keď sa panstvo a tým pádom aj ona, nachádzali blízko neho. Musel sa sústrediť na vyriešenie danej úlohy. Mal zostrojiť rumpál. Kladkostroj na naberanie vody. V spolupráci s kováčom ho mali zostrojiť. Ondrej vyrobil všetky drevené časti, nádoby na vodu. Okrem toho aj črpáčik, ktorým sa mohol majster napiť vody zo studne. Za výborný výrobok dostal Ondrej výborné hodnotenie, bol slávnostne uvedený medzi majstrov tesárov a tak sa začala nová časť jeho života.

Krásnu Aničku si milý Ondrej zobral za ženu a do roka a do dňa sa im narodila dcérka Zuzička. O rok mala bračeka Ondrejka. No a po dvoch rokoch sa táto rodinka rozrástla o ďalších dvoch drobčekov. Justínka a Marienka. Dva malé batôžteky priniesla jar. Zuzka a Ondrík sa tešili zo sestričiek. Veď o rok, dva sa s nimi bude výborne hrať na slepú babu. Či s kamienkami. Ondrík sa tešil zo sestričiek, ale predsa sníval aj o bračekovi. Veď s dievčatami sa veľmi nedá šplhať na stromy, hrať sa s prakom, lukom, či šípmi. Aj keď Zuzka bola šikovná.

Zuzka pomáhala mamičke v kuchyni i hospodárstve, aj o sestričky sa vedela pekne postarať. Ondrík pomáhal oteckovi v dielni. Ale najradšej robili neplechu.

Majster Ondrej so ženičkou Aničkou si takto v nedeľu mohli oddýchnuť po celotýždennej práci. Tak ako v časoch, keď boli len mladí a pekní, keď nemali kŕdeľ detí okolo seba, radi si vyšli na prechádzku do lesíka za hradnými múrmi. Obdivovali vtáčí spev. Vtáčiky sa nestarali, či je nedeľa a či pondelok, veselo trilkovali v korunách stromov i nad nimi. Motýle si poletovali z kvietka na kvietok, tešili sa zo slniečka i zo života. Lesné zvieratká boli zvedavé na tento stále zamilovaný pár. A tak nenápadne sa prišli na nich pozrieť. Raz zajačiky hopkali okolo, neskôr sa prišli zvedavo pozrieť a ukázať svoju krásu srnky a srnčekovia, jelene i s laňami. No ani maco v hnedom kožúšku nezaostával. Veď čo je on horší ako ostatní obyvatelia lesa? Nie. Možno je zo všetkých obyvateľov lesa najzvedavejší. Ale čo s tým? Nuž nič.

Ondrej s Aničkou sedeli na pníku uprostred lesných kvietkov mlčky, iba oči sa im smiali. Lebo videli len jeden druhého. Vnímali tlkot svojich sŕdc. V tej chvíli im bol celučký svet ukradnutý.

Nuž, necháme ich snívať svoj sen, veď nedeľa ráno je len raz za týždeň. To je ich lásky čas, keď nemusia robiť vôbec nič, len to, čo im srdce káže.