Úsmev

Je streda. Ráno. Skoré ráno. Je 5.17 hodín. Ešte väčšina Slovákov sladko spí. Ale …

Sú ľudia, ktorí už nespia. Alebo ešte nespia. Alebo …

Ľudia, ktorí už nespia, sú ranné vtáčatká, škovránky, ktorým stačí spať menej, alebo aj viac, len musia ísť spať skôr ako sovy. Sovy sú nočné vtáky. Lovia v noci. Preto im nerobí problém ráno dlho spať.

No taký škovránok musí vstať s brieždením, s prvými lúčmi slnka, veď … A tak bez problémov vstanú. Najprv sa prebudia, chvíľu uvažujú, či je ešte noc a či už deň. No a len čo sa zjavý prvý náznak slnečného lúča, už spustia svoj chválospev. Chvália krásu slnka, krásu sveta, krásu seba, krásu vôkol nás. Krásu …

Ja som škovránok. Teda sa prebudím medzi 4.30- 5.30 a hneď mám deň.

Môj milovaný, milujúci manžel Milanko je sova. Teda on má ráno o 7.00 – 9.00-

A tak mám pre seba každučký deň 5 – 5,5 hodín len a len pre seba, pre svoje myšlienky, činy, obrazy, písmenká, slová, vety, novely, romány, scenáre. Veď …

Aj pre toto svojho Miňka milujem nadovšetko.

Čím sme starší, tým sa milujeme viac a viac.

Naša láska žije. Žije už celé desaťročia. A bude žiť ešte desaťročia. A prežije aj nás. Aj v prípade, že my tu už fyzicky nebudeme prítomní, naša láska tu zostane navždy. Veď sme v ére digitálnej. A všetko, čo zanecháme ma internete, zanecháme digitálnu stopu, ktorá bude minulosťou už pre deti našich detí. A aj pre deti detí našich detí. Aj …

O našej neskutočne skutočnej láske sa budú písať romány, možno natáčať filmy, možno seriály, možno …

Zatiaľ mi stačí, že môj Milanko ešte krásne spí a sníva svoj spravodlivý sen, kým tu ja snívam a rozplývam sa a čudujem nad našou neskonalou láskou. Ako je to možné, že sme sa v prelomovom roku našich dejín stretli. Ako mi pomohol nájsť cestu k mojej dlhoročnej kamarátke, s ktorou sa poznám od detstva. Je to neuveriteľné ako vedú cestičky nášho života. Ako sa kľukatia, raz sú široké a rovné, neskôr sa zúžia a až sa stanú len horskými cestičkami, kde nestúpila ľudská noha. Ale nestratíme sa v živote. Vždy nájdeme ten správny smer, tú správnu cestičku, cestu, bulvár.

Všetko je tak ako má byť. Dôležitý je v živote cieľ. Ešte dôležitejšia je cesta, ktorá vedie k tomu cieľu. A úplne najdôležitejšie sú pocity, vety, slová, ľudia, s ktorými ideme cestou života. Raz sme hore, raz sme dole. Raz ideme rýchlo, rad pomaly, Raz ideme priamo, inokedy okľukou, či skratkami.

No vždy dosiahneme cieľ. Narodíme sa, žijeme, umrieme.

Preto je zrejme najdôležitejšia cesta k tomu cieľu. Uvedomiť si, že život žijeme len raz. Tak si ho užime čo najlepšie za všetkých okolností, ktoré máme pred sebou, vôkol seba i za sebou.

Príjemnú stredu vám všetkým prajem. 🙂