Príbeh prvý. Je čerstvé skoré ráno. Rosa tancuje pod nôžkami víl, škriatkov a iných milých i nemilých stvorení. Tie sa starajú o ľudkov, ktorí ešte spia spánkom spravodlivých po dlllhej noci. To preto, lebo hradní páni prišli na pár dní, či týždňov, na jeden zo svojich župných hradov.
Práve sa začal čas, keď sú rána vlhké od rannej rosy. Dni sú naproti tomu horúce, slniečko si svieti a nepýta sa, či to ľuďom, zvieratkám i rastlinkám robí dobre alebo nie. Pár dní predtým ako prišlo panstvo na župný hrad oddýchnuť si po dlhom čase strávenom na cestách po svojom majetku, ktoré zaberá veľké územie povodia Hrona (tak sa dnes nazýva táto rieka, ktorá tečie zo severu Slovenska na juh), viac dní a nocí pršalo.
Nuž, po takejto noci, keď páni a dámy, unavení z cesty kočom po hrboľatých, neupravených cestách, veselo hodovali, jedli pätnásť chodov a pili víno mnohých výrobcov vína a medoviny. Smiali sa, spievali, počúvali hudbu, ktorou ich zabávali hudobníci rôznych nástrojov.
Píše sa rok 1205. Pri moci je Ondrej II. Je to panovník z arpádovskej dynastie, majiteľ Pustého hradu. Tento majestátny hradný komplex s dvomi samostatnými hradmi, Horným i Dolným Pustým hradom, pozostáva i z cisterny na vodu, ktorá je hlboká až 10 metrov, vstupnej veže i hradného opevnenia.
Mládenec, nevysoký, skôr nižší, s vlasmi farby ohňa, dlhými po plecia, sa nehlučne pohybuje po nádvorí Dolného hradu. Má meno rovnaké ako panovník. Krstili ho menom Ondrej, mamička ho volá Ondrík a ostatní kamaráti jednoducho Ondro. Nuž tento mladý muž má srdce, ktoré horí láskou. Láskou ku svojej milej. Volá sa Anička. Prišla s pánmi z ďalšieho župného hradu, kde sa páni zabávali, pracovali, kontrolovali svoje panstvo. Táto milá Anička je krásavica. Vysoká tak akurát, štíhla, pekná tvárička lemovaná vlasmi medovej farby, krásne zvlnené. Sprevádza svoju pani na cestách. Stará sa o jej pohodlie, kráti jej dlhú chvíľu, keď jej manžel pracuje.
Je len pár chvíľ, ktoré si títo mladí zaľúbenci môžu ukradnúť dnes iba pre seba. Ondrej pracuje pre majstra tesára. Už niekoľko rokov je u neho v učení. Prešiel si viacerými úlohami. Je majstrov najlepší a najusilovnejší tovariš. Ešte dva roky a po vyrobení majstrovského kusa, sa sám stane majstrom. Bude môcť vyrábať veci z dreva. Dať na ne svoju značku. Mať tovarišov. Bude z neho niekto. Bude z neho pán majster.
Nuž tento Ondrej sa ponáhľa zavčas rána ku svojej milej, ktorá ho už čaká na dohovorenom mieste. Pri cisterne na vodu. Ako ho tak chvíľu čakala, uvidela hubu, ktorá si len tak ledabolo narástla pri cisterne. Bola to vlastne ešte len taká malá hubka, nejedlá. Len slimáčikovi chutila. Trošku si z nej odhryzkal, ale akosi mu nechutila. Tak len prešiel po jej klobúčiku, zošuchol sa z neho na mäkkú trávičku, čo si rástla pri cisterne. A nenáhlivo sa posúval vpred. Smerom k slniečku, ktoré sa už začínalo ukazovať ponad vrcholce stromov.
Bolo vlhko po dňoch plných dažďa. Po chvíli sa ukázalo slniečko, ktoré sa usmievalo na ľudí, zvieratká i rastlinky. Všetci mali zrazu krásne dni, plné šťastia a radosti zo života.
Keď sa zaľúbenci stretnú, vrelo sa pobozkajú, objímu. Objatie nemá konca. Snáď minútu, dve, päť len stáli vo vrúcnom objatí, plnom lásky. Tieto chvíle im dodávajú silu prekonať útrapy všedných dní. Vždy, keď im bolo smutno, keď boli na míle vzdialení od seba, pomysleli na tieto čarovné chvíle a hneď bol ich svet krajší. Čakali. Čakali rok, dva, tri, …
Po siedmych rokoch bude z Ondreja majster a Anička sa stane jeho jedinou osôbkou, s ktorou budú mať detičky. Veeeľa detí. Veď kto má deti, má radosť zo života. A oni vedeli, že sú si súdení. Že pôjdu spolu cestičkou života. Že ich nikto a nič nerozdelí.
Bolo to tak? Iste. Alebo aj nie. Nuž, či sa mýlim alebo nie, iste nám to povie raz história. Veď svet sa stále mení. Mení k lepšiemu. Hoci … Občas nad zdravým sedliackym rozumom zvíťazí mamon. A ten vie narobiť veľa neprávosti. Ale …
Takže takto sa končí náš prvý príbeh z tajomnej histórie. Čo prinesie príbeh druhý?
Celá debata | RSS tejto debaty