Je skoro ráno, prvý deň druhého mesiaca v roku. V noci tíško padal sneh a ráno nás uvítal bielučký deň. Všetko svietilo belobou. Hoci teplota bola ešte pod nulou, pološero, hmla, vedeli sme, že bude krásny deň.
Vedeli? Nie tak celkom. To sme len tušili. Ale príroda nás nesklamala. U nás na sídlisku po rannom závoji z hmly už nezostalo takmer nič a tak sme šli do mesta. Je to len kúsok, iba 3 kilometre. Ale …
Len čo sme prešli autom pár ulíc, zrazu slniečko zmizlo. Schovalo sa za závoj z hmly. Aj teplota bola nižšia ako na našom sídlisku. Vybavili sme v meste všetko čo bolo potrebné. Medzi tým vybavovaním sa aj slniečko umúdrilo. Podarilo sa mu ukázať svoju krásnu tvár ľudkom aj v meste.
Vrátili sme sa späť domov. Bolo ešte pomerne málo hodín a v tom manžel dostal nápad. Vždy má dobré nápady. Stačilo, keď sa ma spýtal, či chcem ísť s ním na prechádzku. Zajasala som, srdiečko mi poskočilo v hrudi a s otázkou v očiach som sa na neho s láskou pozrela.
Hneď mu bola jasná moja kladná odpoveď. Ani slovko som nemusela povedať. Manžel okamžite vedel, čo mu chcem povedať a skôr ako som sa nadýchla a otvorila ústa, zjavil sa mu úsmev na perách. Bez slov sme okamžite začali rozmýšľať kam pôjdeme. Ktorým smerom nás povedú naše zvedavé očká.
Manžel navrhol blízku dedinku. Nachádzajú sa v nej kúpele. Táto dedina je pomerne veľká. Má veľa ulíc, hotelov, aquapark. Prichádzajú tu ľudia z celého Slovenska liečiť svoje zranenia, svoje boliestky v národnom rehabilitačnom centre. Je možné absolvovať kúpeľnú liečbu aj…..
Pomerne často a radi sem chodíme na prechádzku po lesnej cestičke, ktorá vedie popri rybníku až k chatovej oblasti a ešte ďalej. Koniec tejto cestičky sme ešte neobjavili, lebo je pomerne dlhá. Často ju využívajú nielen chodci z kúpeľnej obce, ale aj z blízkeho okolia. Cesta je asfaltová. Pomerne úzka. Na prechádzke stretnete nielen chodcov, cyklistov, korčuliarov ale aj mamičky s kočíkmi. Môžete sa s nimi stretnúť na jar, v lete aj na jeseň. V zime sem chodí iba málo návštevníkov.
Cestou na parkovisko, ktoré sa nachádza pred kúpeľným domom, v ktorom sa liečia predovšetkým deti, sme nestretli ani jedno auto. Prekvapilo nás, keď sme tam prišli a boli sami. Ani slniečko sa na nás neusmievalo. Bolo schované za závojom z hmly. Manžel sa sklamane nadýchol a vykročili sme vpred.
Na úzkej cestičke bola päť centimetrová vrstva čerstvo napadaného snehu. Bol krásne bielučký, vŕzgal pod našimi nohami pri každom kroku.
Po pár minútach chôdze sme prišli k rybníku. Celučký bol biely. Akoby bol schovaný pod perinou. Aj stromy a kríky boli pocukrované bielym práškom. Bol to úchvatný pohľad na spiacu prírodu.
Chvíľu sme obdivovali túto krištáľovo bielu nádheru. Urobila som pár záberov rybníka pokrytého ľadovou škrupinou, stromy aj kríky, hrádzu a vykročili sme na prechádzku. Cestička bola pokrytá snehom a ľadovou škrupinkou, takže sme nemohli ísť tak rezko ako sme boli zvyknutí z iných ročných období. Išli sme teda pomaličky.
Nikde nikoho, ani živáčika. Len …
Len v snehu na cestičke sme obdivovali stopy jedného človiečika. Mal poriadne dlhý krok. Až po chvíli nám docvaklo, že to bol bežec. A ešte sme objavili stopy zvieratka. Najprv sme mysleli, že tade išla mačka, kuna alebo iné malé zvieratko. No po chvíli sme prišli na to, kto v snehu nechal odtlačok svojich tlapiek. Predsa psík. Sprevádzal bežca. Psie stopy sa krútili sprava doľava, zľava doprava. Iba chvíľu viedli tieto stopy rovno popri šľapajách bežca.
Keď sme prichádzali k prvým chatkám, rozhodli sme sa vrátiť späť k autu. Zrazu nás predbehol psík. Keby len psík. Bol to poriadny pes. Dlhé labky, krátka srsť, veselo krútil chvostom a ľahkým krokom nás predbehol ako keby sme stáli. Až po chvíli nás predbehla dvojica mladých bežcov. On a ona. Ladne bežali spolu rovnakým tempom.
Na spiatočnej ceste nám slniečko vyčarilo úsmev na tvári. Konečne sa nevľúdne počasie zmenilo na rozprávkové. Všetko zaliali slnečné lúče. Sneh sa iskril na chodníku. A tak som túto nádheru fotila. Nielen stromy, kríky, rybník, ale aj stopy v snehu, psíka, ktorý nás znenazdajky predbehol. Chcela som odfotiť aj tú krištáľovú nádheru iskriaceho snehu, ale viem, že toto môj staručký fotoaparát už nedokáže zachytiť, tak som sklamane odložila do puzdra. Ale v očiach a mysli stále vidím tú radosť neposedných, snehových iskričiek.
Keď sme sa manželom prišli na parkovisko, kde sme zaparkovali našu bielu blchu, teda naše malé autíčko, zbadali sme plné parkovisko. Boli tam zaparkované autá rôznych značiek, veľkostí a farieb.
Nuž nasadli sme do našej blšky a vyrazili na cestu domov. Aj takto vyzerá naše ráno, keď sa nikam neponáhľame. Keď máme čas len pre seba. Veď vždy myslíme len jeden na druhého, pomáhame si vzájomne a čím sme starší, tým sme zamilovanejší. Je to už trošku iná láska, ale stále je na nás pekný pohľad. Veď na prechádzke sa vždy držíme za ručičky, presne ako v prvé dni, keď sme boli čerstvo, bláznivo zaľúbení.
Celá debata | RSS tejto debaty