Úsmev

Dnešný svet je zábavný, rýchly, orientovaný na výkon. A čo človek? Buď sa mu podvolí a ide s prúdom, alebo nie. Teda ide proti prúdu. V tom prípade je osamelý na svojej ceste životom. Stretne ho veľa problémov, ale aj radostí. Ako je to možné?

Jednoducho. Poviem vám o žienke, ktorá celý život ide proti prúdu. Je šťastná, ako sa len dá v tomto náročnom období nášho žitia. Veď…

Táto mladá, milá, malá, krehká žienka od malička pomáhala ľuďom v jej okolí. Ako? Jednoducho. Svojou prítomnosťou, svojím záujmom o život, ľudí, zvieratká, rastlinky. Veď už ako päťročná pomáhala deťom v škôlke začleniť sa do kolektívu. Vtedy ešte nevedela, že je to psychológia. Jednoducho pomáhala ako vedela. Raz, vlastne nie raz, išla s kamarátkou, s ktorou sa nikto nechcel hrať, domov zo škôlky, lebo sa tam nudili. Na vychádzke po obede si toto dievčatko vymyslelo, že s triedou v štepnici, kam šla celá trieda s učiteľkou, sa nudí. A tak sa spýtalo kamarátky Janky, či chce ísť s ňou domov. No a Janka sa nudila tiež, tak súhlasila. Milé dievčatká odišli domov k Inke. Veď bývala blízko škôlky. Bolo len potrebné prejsť cez rušnú cestu, ktorá spája Poľsko, Slovensko a Maďarsko. To bola pre obe dievčatká malina. Nič sa mi nestalo, žiadne auto ich nezrazilo. Oni sa ocitli u Inky doma. Tam bol len jej starší brat. Práve prišiel domov zo školy.

Keď uvidel kamarátky u nich doma, skoro spadol na zadok. Spýtal sa ako sa dostali domov. Kde je trieda s učiteľkou. Po odpovedi, že sú vonku na vychádzke na štepnici, zmeravel, takmer udrel sestričku na líce, ale ovládol sa. Zobral dievčatká a odviedol ich späť do škôlky.

Iný príklad nezištnej pomoci Inky druhým. V prvej triede chodila s Jožkom, s ktorým sa nikto nechcel hrať. Ani učiť, ani …

Jožkovi nešla do hlavy abeceda, násobilka, prírodoveda ani iné predmety. Hrozilo mu na polroku, že prepadne. Že pôjde späť do škôlky.

Čo urobila Inka? Pomohla mu. Naučila ho abecedu, čítať, písať, počítať. Jožko ukončil polrok v prvej triede s odretými ušami. Druhý polrok bol náročnejší pre neho. Výsledkom jeho učenia bolo, že prepadol. Opakoval prvý ročník. Inka o ňom nepočula dlhé desaťročia.

Teraz je už Inka veľká. Vyrástla z nej mladá, vzdelaná dáma, ktorá je stále vo svojej podstate rovnaká. Takže milá Inge pomáha ako vie. Ľuďom, ktorí to potrebujú, ktorí to od nej žiadajú i nežiadajú.

Vďaka sociálnym sieťam pomáha ľuďom na všetkých kontinentoch. Veď je to úplne jednoduché. Najmä pomocou Facebooku.

Inge dlhé roky odmietala byť na FB aj iných sociálnych sieťach. Ale …

Prišiel deň, keď Inge študovala na univerzite. V poslednom ročníku vyučujúci výberového predmetu histórie povedal, že všetky naše práce dáme do skupiny na FB, ktorú vytvorí. Naučíme sa ich a z nich budú otázky na skúške. Nuž, Inge musela mať FB. Tak jej syn vytvoril účet, lebo v tomto bola úplný začiatočník.

Rýchlo sa Inge učí. A tak sa zo začiatočníka stal profík, ktorý spája ľudí, a pomáha im a ….

Tak vytvorila skupinu pre smutných ľudí, ktorí potrebovali bezpečný priestor, kde by mohli písať o svojich trápeniach, pocitoch, radostiach. Táto skupina bola z ľudí, ktorí potrebovali pomoc, ponúkali pomoc, aj ľudí, ktorých téma duševného zdravia iba zaujíma. Všetci boli vítaní v skupinke, ktorá sa za 13 rokov rozrástla na 10 000 členov. Vznikli priateľstvá, poradili si, potešili sa, stretávali sa.

A teraz sa ukázala sila sila sociálnej siete. Vedenie FB sa rozhodlo, že po 15 rokoch zruší Inge účet. Vraj porušila nejakú normu komunity. Akú, to nepovedali. Len chceli nejaké úlohy, aby overili, že Inge je človek a nie robot. Vraj nakoniec treba odfotiť a poslať doklad totožnosti. Občiansky, vodičský preukaz, pas či iný doklad. A tu Inge povedala, že tieto osobné informácie si nechá pre seba. Jednoducho, že ich nedá ujom vo vedení FB.

Výsledok? Okamžite FB zrušil Inge účet. Nemôže byť administrátorom tej veľkej skupinky smutných ľudí ani iných záujmových skupín, ktoré vytvorila a viedla roky.

Nuž, čo. Inge to prežije. Veď sú aj iné možnosti kontaktov na internete.

Príjemnú nedeľu vám všetkým prajem.