Úsmev

Bol krásny, usmiaty, slniečkom zaliaty deň. Na lúke poletovali pestrofarebné motýle z kvietka na kvietok a do uška im šepkali, aké sú krásne. Kvietky zaklonili hlávku, usmiali sa na motýliky, poďakovali sa za pochvalu a pritom ich ovinula nádherná vôňa.  V potôčiku pri lese veselo poskakovali kvapky vody. Šantili, rozprávali si vtipy a smiali sa tak, že sa až za brušká museli držať. Vetrík pofukoval, raz tu, raz tam. Vrabčekovi ofúkol ofinku, škovránkovi postrapatil pierka.

Kde sa vzal, tu sa vzal, malý zajko v hnedo-bielom kožúšku si poskakoval po lesnej cestičke.  No v hore stromy, stromčeky  i stromiská hádzali na úbohého zajka svoje tiene. Tiene kmeňov i listov hádzali tiene. Aj kríky sa pridali svojimi konárikmi.  A šepkali si svojou rečou rôzne tajomné príhody.

Tento malý Zajko – volali ho Bojko, lebo sa všetkého bál,  poskakoval sem a tam a snažil sa utiecť tým strašidelným tieňom. No tie nie a nie prestať ho prenasledovať. Bol na čistinke navštíviť bratanca Riška. Ten mal totiž narodeniny. Stretla sa celá rodinka pri slávnostnom obede. Viete si predstaviť, koľko ich tam bolo. Zajace, zajačice i zajačíčatá. Bolo ich veľmi veľa. Každý chcel povedať niečo milé Riškovi, vyobjímať ho, dať mu božtek i darček. Trvalo celú večnosť, kým sa dostal Bojko na rad s gratuláciou k Riškovi. Už mu aj v brušku začali hudci vyhrávať. Ale statočný Bojko to vydržal, potriasol labkou milému bratancovi, podal mašľou previazanú obrovskú mrkvičku a odcupkal k stolu s pohostením.

Po slávnostnom obede sa zajačiky trochu zabavili a neskôr sa pobrali späť domov. Jeden na sever, druhý na východ, tretí na západ, štvrtý na juh a tí ostatní aj na juhovýchod, juhozápad, na … . Nuž na všetky svetové strany mali cestičky, ktoré viedli k ich domovom.

Bojko sa tiež vydal na cestu domov. Bolo už dosť neskoro, keď prišiel k známemu lesíku, kde býval. Čím hlbšie išiel do lesa, tým sa tiene predlžovali. Bojko si predstavoval, že už-už naťahujú k nemu svoje dlhočizné  ručiská, že ho stisnú a on sa nebude môcť nadýchnuť. Táto predstava ho poháňala, aby šiel rýchlejšie a rýchlejšie vpred. Už len niekoľko zákrut chodníčka ho delilo od cieľa. Ponáhľal sa do svojho domčeka, kde nájde kľud a pohodu. Kde ho žiadne tiene nebudú strašiť.

Ako tak utekal, nevšimol si tmavý konár, ktorý spadol krížom na  lesnú cestičku. A tak náš milý zajko Bojko tak ako bol dlhý, spadol a  natiahol sa na lesnú cestičku ponad ten konár. Takmer si ňufáčik narazil. Ale iba takmer. Zaobišlo sa to bez škrabanca. Ako tak ležal na  zemi so zadnými labkami vo vzduchu, kde sa vzala, tu sa vzala, objavila sa malá, milá osôbka. Bola to víla Dobromilka. Nebola vyššia ako kvietok margarétky, sotva ju bolo od zeme vidieť. V ľahkých letných šatočkách sa postavila oproti Bojkovi, aby ju uvidel a hláskom, ktorý počul iba on, mu pošepkala:

„Čo robíš Bojko tu na zemi? Veď domček máš až na opačnom kraji lesíka.“ Bojko sa zľakol, zbledol, labky sa mu roztriasli, a hlások tiež.. Ale nabral odvahu a odvetil tej krásnej víle:

„Idem domov, ale niekto tu urobil neporiadok a cez cestičku nechal položený konár. A čo tu robíš ty? Sama v tomto  lese? Ešte som ťa tu nevidel.“

Víla sa na Bojka usmiala, podala mu ruku a pomohla vstať. Potom si sadli vedľa konára a ona mu odpovedala:

“ Milý zajko. Už aj vrabce na konári si šepkajú, že sa bojíš všetkého. Aj vlastného tieňa. Nuž, prišla som ti  s tým pomôcť.  Naučím ťa  premôcť strach.“

„A ty dokážeš urobiť taký zázrak?“ spýtal sa Bojko neveriacky.

„Áno. Musíš mi veriť a spolu dokážeme urobiť zázrak.“

„No ja neviem. Skúšala to moja mamička, skúšal to otecko, strýkovia, starí rodičia, učitelia, a … . A stále nič. Ten strach je silnejší.“

„Skúšal si sa pozrieť tomu  strachu do očí?“ položila znenazdajky otázku Dobromilka.

„Nie. A dá sa to?“

„Pravdaže. To je najlepšia obrana. Postaviť sa strachu zoči-voči. Neuhnúť pohľadom. Veď strach sa ťa bojí  viac ako ty jeho a má krátke nohy. Neutečie. Ale nevydrží pohľad tvojich statočných očí. Veríš mi?“

Zajko Bojko nad tým porozmýšľal malú, maličkú chvíľočku. Chcel sa víly Dobromilky ešte niečo opýtať, ale už bol sám. Sám samučičký v tom lese plnom tieňov. Spomenul si na slová víly, pozrel sa na najbližší tieň, zapichol doň svoje bystré očká a … Čo sa stalo? Zázrak.  Tieň zbledol, bol stále bledší a bledší,  až sa zrazu stratil. Úplne. Akoby sa do zeme prepadol. A ďalší tieň tiež. A ďalší … . Takto pricupkal Bojko až ku svojej chalúpke učupenej pri jazierku na okraji lesa. Až vtedy  si uvedomil, že sa nebojí. A hneď bol svet veselší.

Tej noci spal spánkom spravodlivých. Snívalo sa mu o bratancovi Riškovi, víle Dobromilke, tieňoch, ktorých sa už nebál a tešil sa na nasledujúce ráno. Išiel totiž do školy. Mal tam kamarátov z lesíka i čistinky a už sa nevedel dočkať ako im porozpráva o svojom dobrodružstve. Veď, ktovie či mu uveria, že sa už tieňov nebojí. No my mu veriť budeme. Veď  to už nie je zajko Bojko, ale smelý zajko z domčeka pri jazierku.