Je sobota, skoré ráno neskorého leta. Vo vzduchu už cítiť, že Oseň, bohyňa jesene, stojí za dverami a cez kľúčovú dierku sa netrpezlivo pozerá na svet. Pohľad z okna je biely.. Všade samé mlieko, nevidno ani panelák obďaleč, ba ani detské preliezačky a kolotoč. Jeseň sa nezadržateľne blíži. Ranný vzduch je presiaknutý vôňou kvapiek rosy, ktorá sa drží na listoch stromov i dole v tráve.
Všetci susedia ešte spia. Len u nás je už čulo. Od malička som ranné vtáča a ani po pár desiatkach rokov sa to nezmenilo. A tak si v tichu spolu s manželom vychutnávame šálku voňavej kávy. Je to náš ranný rituál.. Po chutných, ľahkých raňajkách rozmýšľame čo s krásnym, voľným dňom. Iba chvíľu trvá rozhodovanie, či si urobíme výlet do neďalekej Kremnice, Banskej Štiavnice a či snáď iba na Pustý hrad. Zbalila som pár sušienok, fľašu minerálky, fotoaparát a vydali sme sa za dobrodružstvom.
Autom sme sa odviezli k Červenému medokýšu a odtiaľ sme už išli len pešo.
Čakala nás hodinová túra až na hrad. Mesto zostalo ponorené do hmly, cez ktorú nebolo vidieť viac ako na dva metre. Vzduch bol ešte pomerne chladný, bolo dosť sychravo. Aj pod lesom pri Hrone sa hmla, biela ako mlieko, prevaľovala cez cestičku k hradnému areálu.
Chvíľu sme kráčali po rovine, po pár desiatkach metrov začala cesta stúpať nahor. Počuli sme len vtáky, ktoré lietali sem a tam. Niektoré sme aj zahliadli, keď vo svojom lete takmer do nás narazili . Čím sme išli vyššie, tým bol vzduch voňavejší a čistejší. V polovici trasy cestička pomerne prudko odbočuje doľava. A vtom sa nám ukázalo slniečko. Hmlu sme nechali za chrbtom a my hoci sme už fučali ako dvaja ježkovia, kráčali ďalej nahor. Vtáčiky veselo lietali, vyspevovali svoje árie, motýle poletovali sem a tam, včielky a čmeliaky obdivovali krásu kvetov a zbierali sladký nektár. Okrem vtáčikov, hmyzu a pár zvierat, ktoré sme počuli z krovia, boli sme tu úplne sami. Nikde ani živá duša. Až …
Zrazu sme začuli za sebou dupot konských kopýt. Sprvu len slabo, o chvíľu silnejšie a o minútku už celkom zreteľne. Obzreli sme sa a len-len, že sme stihli uskočiť do trávy vedľa cesty. Okolo nás sa prehnal čierny plnokrvník s rytierom na chrbte. S manželom sme na seba neveriacky pozreli, chytili za ruky a vykročili k cieľu našej cesty
Čím sme boli bližšie k hradu, tým zreteľnejšie bolo počuť slová, vety, výkriky, smiech i plač. Nechápali sme čo sa deje. Naša zvedavosť bola každým krokom väčšia, až sme došli k hradu. Tu nás čakal neuveriteľný obraz. Všade bolo plno ľudí, mužov, žien i detí. Muži mali oblečené jednoduché haleny z ľanového plátna, nohavice podkasané po kolená, na nohách obuté kožené alebo drevené topánky . Len pár mládencov a dvaja štyridsiatnici mali oblečenie bohato zdobené prackami, výšivkami, korálikmi. Títo páni mali na hlavách aj klobúky zdobené pávími perami. Ženy v jednoduchých šatách, dlhých až po kolená, niesli v nádobách potraviny aj suroviny na prípravu všakovakých dobrôt. Deti, oblečené len do ľahkých ľanových košieľok a krátkych nohavíc, boli väčšinou bosé.
Každý niečo robil. Chodil hore-dolu, rozprával, niekto sa smial.. Ozýval sa detský smiech, o chvíľu plač. S manželom sme takmer odpadli od údivu. Oči nám už-už išli z hlavy vypadnúť. Našťastie sme ich stihli zachytiť rukou a vrátiť späť.
Ocitli sme sa v roku 1277. Prešlo už 22 rokov odvtedy, čo panovník Belo IV. daroval kamenárskemu majstrovi Bertoldovi majetok za jeho výbornú organizáciu výstavby veľkého opevnenia na Pustom hrade po mongolskom vpáde.
Z obytnej hradnej veže Dolného hradu, zvanej donjon, sme jasne počuli zvučný mužský hlas. Rýchlo vravel niečo dôležité. Spoznali sme rytiera, ktorému sme sa uhli na cestičke ku hradu. Ponáhľal sa z Kremnice so správou pre pána hradu. Mladý šuhaj sa volal Albrecht. Stál vo dverách komnaty, v ktorej ho očakával jeho otec, priamo oproti veľkému, lomenému oknu.
Teraz sme si ho mohli zblízka obzrieť. Bol to švárny, urastený šuhaj so štíhlou, ale pevnou postavou. Mal krátke svetlé vlasy, oči modré ako nebo nad nami a výrazné črty tváre. Síce iba nedávno oslávil 23 rokov, ale zažil už mnoho trápenia a starostí. Ako druhý syn kamenárskeho majstra stal sa členom jazdeckého pluku panovníka. V bojoch sa vyznamenal rozvahou a dobrými rozhodnutiami, ktoré pomohli zvíťaziť kráľovskému pluku nad nepriateľom na hraniciach kráľovstva. Nuž, za tieto činy ho panovník odmenil vymenovaním za rytiera. Len pred dvoma mesiacmi sa na hrade pri tejto príležitosti konala slávnosť, keď bol povýšený do stavu šľachtického.
Albrecht dýchal rýchlo, snažil sa hovoriť čo najzreteľnejšie, aby ho všetci dobre počuli a poponáhľali sa s prípravami. Už o dve či tri hodiny príde kráľ aj s kráľovnou, spolu s piatimi rytiermi a dvanástimi poddanými k nim na hrad. Zdržia sa u nich päť dní. Po ceste budú iste unavení, hladní, smädní. Preto už týždeň všetci na hrade pridali ruku k dielu, aby bolo všetko čistučké, voňavé, v komorách mali dosť zásob jedla i pitia. Preto každý niečo robil, chodil hore-dolu, nosil nádoby s vodou, jedlom, pitím. V kotlíku sa varil jelení guľáš, z pece pekár práve vybral čerstvo upečené bochníky chleba a rôzne koláčiky. Žienky chystali bylinky a kvietky, ktoré nazbierali v lese i na lúke pod hradom, na prestreté stoly.
Keď si hradný pán vypočul Albrechta, vyšiel z veže na dvor a skontroloval, či je všetko pripravené pre takú vzácnu návštevu. Veď kráľ a kráľovná k nim prídu iba raz za dva roky na pár dní. Je to pre nich veľká česť.
Deti sa hrali na dvore. Behali, smiali sa a občas sa priplietli aj pod nohy šikovných
poddaných. Sem – tam zhodili niečo zo stola, za čo okamžite dostali po zadku trstenicou. Vtedy srdcervúco zaplakali. Ale plač netrval dlho. Veď oveľa zaujímavejšie boli pestré motýle, ktoré poletovali po hradnom nádvorí. Janko vymyslel výbornú hru. Išlo o to, kto chytí modrého motýľa, ktorý poletoval sem a tam. Hneď sa za ním rozbehlo päť detí, ale ani jednému sa nepodarilo chytiť beláska..
Slnko svietilo o sto šesť a my sme mali úžasný výhľad. Hoci sa ešte mesto pod hradom kúpalo v hmle, navôkol sa rozprestierala nádherná krajina pred nami v údolí.. Kopce porastené vysokými stromami, čistinky so studničkami, boli posiate farebným kobercom poľných kvetov. V údolí pod hradným kopcom tiekol nerušene majestátny Hron. Krásne počasie nám umožnilo vidieť nielen vrcholky Štiavnických a Kremnických vrchov i Javoria, ale aj Donovál a Nízkych Tatier.
Zrazu zafúkal silný vietor. V priebehu minúty sa obloha zatiahla a spustil prudký dážď. S manželom sme sa pred ním schovali pod striešku, ktorá stála neďaleko. Nezmokli sme.
Pršalo krátko, no intenzívne. Po troch minútach bubnovanie dažďa utíchlo a vykuklo slniečko. Vyšli sme spod striešky a … .
Všade vôkol panovalo len nemé ticho. Iba lastovičky, drozdy, škorce i vrabce sa
prekrikovali horšie ako kofy na trhu. Lístie neďalekých stromov nežne šepkalo svoju pieseň. Na dolnom konci za hradným múrom praskali vetvičky, keď tadiaľ prechádzala líška. Chvíľu pred ňou na tom mieste hopkal zajac. Ale …
Nezačuli sme žiadny smiech, plač ani slovko. Nevideli sme viac mužov, ženy ani deti. Len nemé tvory nám robili spoločnosť. Urobila som fotoaparátom pár záberov hradného areálu, aj mesta pod ním, okolitých kopcov i lesov. Ešte sme si urobili spoločnú fotku s manželom pred zachovaným zvyškom vstupnej brány a pobrali sa späť domov.
Cestou dolu k nášmu autu sme stretli prvých návštevníkov, ktorí mali namierené hore na hrad. Išli po dvoch, v trojiciach, aj celé rodinky. Pešo, na bicykli aj s kočiarmi, v ktorých mamičky viezli svoje detičky. Nikto z nich netušil, koho sme stretli na hrade a čo pred chvíľou zažili.
Bola to pravda a či len sen? To vieme my dvaja len. Manžel môj a ja.
+++++++++++++++pekné! Teiž milujem hrady,... ...
Celá debata | RSS tejto debaty