Úsmev

Pred viac ako rokom mi syn daroval na meniny hodinky s krokomerom. Super vec, len som ju veľmi nevyužívala. Až …
Vlani pred letom som ich začala používať oveľa viac ako len hodinky, ktoré merajú tep a tlak. Merajú každučký deň kroky, ktoré prejdem. A nielen to.
Keď som začala chodiť do kúpeľov, tak som si začala všímať aj počet prejdených krokov. Každý deň, tri týždne, teda pracovné dni, som začínala chôdzou zo sídliska na stanicu. Cesta vlakom trvala len chvíľu a už som vystupovala na stanici v kúpeľoch. Zo stanice síce do kúpeľov ide pravidelne autobus, ale nevyužila som ho ani raz.

Stále som chodila pešo. Cesta vedie iba do kopca. Veď kúpele sa týčia nad mestečkom vysoko v zajatí stromov a lúk. Liečili sa tu ľudia tuším už od praveku. V devätnástom storočí (teda asi) zažili kúpele zlatý vek. Chodili tu ľudia z celého Rakúsko-Uhorska aj zo vzdialenejších krajín. Našla som tu stopy po liečení mnohých známych osôb, spisovateľov, politikov, šľachticov. A teraz som tu ja. Sranda. Či???
Manžel ma upozorňoval, že nemám toľko chodiť. Myslel to dobre, ale … . Ako dosť často som nepočúvala jeho dobre mienené rady. A tak zas mal pravdu. Vravel, že nemám preháňať s chôdzou, lebo ma bude iste niečo bolieť.

Pravda bola dosť bolestivá. Pár dní pred koncom liečebného pobytu ma rozbolelo koleno. Keby len rozbolelo. Ono bolelo ako šľak. Tak som musela vytiahnuť zo skrine dávno odložené ortézy a posledné dni som chodila ako lazar. S ortézou na kolene. Nie je to nič príjemné. Najmä v horúcom lete, keď teplota sa vyšplhala veselo nad 33 stupňov. Jej bolo jedno, že sa mi pod ortézou potí koleno, že mám problém nastúpiť do vlaku a opäť z neho vystúpiť.

Nuž som pretrpela posledné dni v kúpeľoch. Dala som si na chvíľu pokoj s naháňaním krokov, ale pomohlo to.
Tento rok som si povedala, že to skúsim znova. A tak som kráčala a kráčala a … . Manžel ma varoval, že ma bude niečo bolieť. Ale ja nepoučiteľný pozitivista, som mu len odvetila, že neboj, nič sa nestane. A … .

Zase mal manžel pravdu. Po 48 dňoch dosiahnutia cieľa v počte prednastavených prejdených krokov ma zase bolesť priklincovala doma. Pravé chodidlo protestovalo proti toľko prejdených krokov. Priemerne ich bolo viac ako 10500. Po dvoch týždňoch trpenia a trápenia sa k chodidlu pridalo aj koleno. Veď je nejaké béčko? Aj ono ma môže potrápiť, nech si dobre zapamätám radu môjho milujúceho, milovaného manžela. A tak zatvorená, takmer bez chodenia, som trpela a čakala na vyšetrenie v krajskom meste.

Po troch týždňoch som sa dočkala. U lekára to trvalo len chvíľu. Išla som na roentgen. Doktor odborník sa pozrel na snímok a bez mihnutia oka vyriekol ortieľ. Nie je to nič vážne, len treba urobiť ortopedické vložky na mieru, predpísal mi silné lieky na chodidlo a koleno a vraj po jednom, maximálne dvoch mesiacoch liečby sa všetko dá do poriadku.

Sklamaná prístupom lekára som predsa začala liečbu a trpela ďalej. Len keď …

Jedného dňa, asi po dvoch týždňoch, ma chodidlo zrazu bolelo o kúsok menej ako včera. Ďalší deň bol ešte lepší. A ďalší priniesol ďalšie zmiernenie bolestí. A … .

Takto to išlo deň čo deň k lepšiemu. Po dvoch mesiacoch ma naozaj prestalo takmer bolieť chodidlo. S kolenom to bolo ťažšie. To sa nedalo len tak ľahko učičíkať liekmi a ortézou. Darmo som mu v duchu dohovárala, nech si berie príklad z chodidla. Koleno odolávalo dlhšie ako chodidlo. Už som sa začala obávať, či sa znovu neprihlásila borelióza.

Tá ma podobne trápila pred viac ako desiatimi rokmi. Vtedy som sa trápila takmer dva roky s bolesťami kolien. Dostala som sa do fázy, že vraj ortézy mám nosiť každý deň. Ale to snáď nie. Veď to nie je normálne. A veru, že nebolo. Ponávšteve xy odborníkov, predpísaných liekov, dní liečby, sa borelióza dala na ústup a koleno takmer do normálu. Nuž pre túto skúsenosť som začínala mať strach, či sa opäť nevrátila. Lebo kto raz dostane boreliózu, ten ju má navždy. Ide len o to ako ju zvláda, či ju nechá úbohý trpiaci človiečik zvíťaziť nad jeho životom alebo nie. Nuž, ja som sa rozhodla pre tú druhú možnosť. Našťastie, tentokrát to nebola borelióza, ktorá mi spôsobila veľké bolesti kolena. Takže jedného dňa prestalo bolieť aj ono.
Tešila som sa ako vždy, že bolesť je nenávratne preč. Až … . Ona sa potvora zasa prihlásila nenápadne po asi troch týždňoch. Vybrala si chodidlo. Už som sa začala dívať na bolesť ako manžel, čiernymi okuliarmi. Ale nedala som jej šancu. A tak po týždni ďalšieho liečenia utiekla preč nenápadne ako prišla.

Teraz ma nič nebolí. Chodím si jedna radosť zo sídliska do mesta a späť. Je to prechádzka asi na hodinu a pol. Prejdem poriadne veľa kilometrov, ale chodidlo a koleno zatiaľ sú spokojné a ticho. Nebolia.

Pracujem z domu. Učím online nemčinu Slovákov aj slovenčinu ľudí z rôznych krajín z dvoch kontinentov, Európy a Ázie, ktorým sa páči náš ľubozvučný, ale ťažký jazyk. Preto po hodine, dvoch či viac, keď len sedím a sedím a učím, potrebujem si rozhýbať kosti a svaly. Preto veľa chodím.
Môj deň sa začína skoro ráno a končí neskoro večer. Pomedzi hodiny nemčiny a slovenčiny mám aj voľno polhodinu, hodinu, dve, či viac. Tento čas využívam na prechádzky. Ich dĺžka závisí od voľna medzi začiatkom jednotlivých kurzov.
Takže krokomer mi včera ukázal 100 dní bez prerušenia prejdený nastavený počet krokov. A čo viac. Denný priemer mám viac ako 10700 krokov. Schudla som už minimálne 6 kíl. To mi ukázala váha pred pár dňami. Prvé tri kilá, ktoré som stratila, som si ani nevšimla. Až po pár mesiacoch ( tuším dvoch alebo dva a pol), som sa postavila po dlhom čase na váhu a bola som príjemne prekvapená čo mi ukázala. Vraj mínus tri kilá. Kto by sa nepotešil? Predsa aj aj. Mám rada príjemné prekvapenia.

V nedeľu sa odvážim odvážiť a uvidím, či ručička na váhe pôjde smerom doľava alebo doprava. Nechám sa prekvapiť. Dúfam len, že milo. Okrem toho sa mi podarilo aj poraziť hyperlordózu. Už ma nebolia tak veľmi kríže. A ešte pár iných bonusových plusov má toto moje pravidelné chodenie.
Manžel uznanlivo na mňa pozerá. Všimol si, že mám lepšiu postavu, väčšiu výdrž, kondičku. Hoci spočiatku sa zo mňa smial, že naháňam kroky. Chodím len preto, aby som dosiahla prednastavený počet krokov. Až neskôr videl, že nielen lepšie vyzerám, ale sa aj cítim a dokážem urobiť viac vecí s menšou námahou.

Napríklad aj včera sme si urobili neplánovane výletík na hrad. Podľa uja Googla cesta tam trvá 25 minút. Len zabudol napísať, že cesta ide stále do kopca. Ale my sme to dali skoro presne podľa jeho odhadu. Cesta nahor nám trvala 26 minút.

Bolo poriadne horúco, dusno. Cestou na hrad sme míňali ľudí starších, mladších, mladých aj deti. Nikto nevydržal naše tempo. Išli sme stále, nezastavovali sme. Len dvakrát na začiatku sme chvíľu stáli, asi minútku. Raz som obdivovala pestrofarebné motýle. A nielen obdivovala. Aj fotila. Druhýkrát sme stáli tiež kvôli foteniu. Cestou z hradu išiel vláčik, ktorý vozí turistov na hrad a späť. Videli sme ho cestou na hrad, keď sme šli úzkou cestičkou krokom za ním. Po pár zákrutách cestou nahor sme ho opäť uvideli ako ide prázdny späť do dediny pre ďalších turistov.
Na hrade boli lavičky. Veľa lavičiek. Mnohé boli rozložené na slnku na nádvorí. Iba zopár bolo postavených pri stene.

Keď manžel uvidel lavičky, hneď si vybral jednu v tieni. Sadol si na kraj a chrbtom sa chladil. Tiež som chvíľu sedela na lavičke pri ňom. Ale dlho som nevydržala oddychovať. Prešla som si celý areál najvrchnejšej časti hradu, urobila more fotiek. Obdivovala som šikovnosť a um staviteľov hradu. Ale aj prírody, ktorá je mocná. Na nádvorí, na zvyškoch múrov ale aj hradieb, som našla viacero rastliniek a kvietkov, ako si tam krásne rástli a kvitli. A tak som fotila a fotila a … .

Som totiž aj vášnivý fotograf. A navyše možno tento hrad a výhľady z neho aj namaľujem. Olejomaľby vydržia roky, desaťročia, storočia. Nie som síce umelec, ale asi sa moje obrázky aj niekomu páčia. Veď aj na FB zabávam priateľov, rodinu a mojich študentov mojimi obrázkami. A dostávam celkom slušný počet páčikov, teda reakcií páči sa mi. Niektorí ľudia aj napíšu pochvalu. Iba zopár kritických riadkov som našla. A tie ma posúvaj vpred v mojej hre s farbami.

Uf, ale som napísala poriadny román. Ak ste to vydržali čítať až do konca, tak vám gratulujem.

A tie hodinky s krokomerom sú predsa len dobrá vec. Veď život ide míľovými krokmi vpred. Hlavne technika. A čo my ľudia? Snažíme sa stihnúť toho počas dňa čo najviac, až niekedy zabúdame na seba. Na prírodu. Na ľudí okolo nás. Až …