Úsmev

Je krásna neskorá jar. Vzduch je plný vôní všakovakých kvietkov i kvetov. Každý z nich sa snaží upútať pozornosť motýľov, včielok, osičiek i iného hmyzu svojou vôňou, farbami svojich nádherných šiat. Všetky rastlinky sa odeli do najkrajších šiat, ktoré majú v komôrke.

V tomto čase už aj smutnej vŕbe, čo rastie za dedinou pri potôčiku, narástli nové listy. Ešte sú to len tak malé, nesmelé lístky svetlozelenej farby. Ešte nezískali tmavú farbu dospelých listov. Táto smutná vŕba tam rastie od nepamäti, sama samučičká. Nemá kamaráta ani vpravo ani vľavo. Nerastie tu žiadny iný strom, či krík, ktorý by jej robil spoločnosť počas roka.

Nuž tejto smutnej vŕbe jedného rána ofúkol korunu bláznivý vetrík. Túlal sa po krajine. Fúkal sem, fúkal tam. Pozdravil záhon ľalií, postrapatil ofinku škovránkovi. Veselo odzdravil kŕdeľ vrán, ktoré mali stretnutie po roku na lúke pri potôčku.

Vetrík slušne pozdravil aj vŕbu, potom veselo fúkol do jej svetlých listov a …. čo sa stalo? … Vetrík sa zľakol. Preľakol sa tak, že sa nevedel nadýchnu dlhý čas. Ani netušil ako dlho bol bez dychu, len oči mu išli vyskočiť z tváre od ľaku. Len tak pozeral na vŕbu a netušil, čo jej má povedať. Ako sa má prihovoriť, ako sa ospravedlniť za to, čo práve vykonal.

Čo sa stalo? Nuž to, že jeden z mladých lístkov sa neudržal viac na vŕbe a utiekol jej z konárika. Najprv ho vyniesol prúd vzduchu do výšky, vysoko nad nešťastnú vŕbu. Bol bližšie k slnku. Zdvorilo ho pozdravil a potom padal. Padal dolu, krútil sa v špirále nadol. Čím bol bližšie k zemi, tým padal rýchlejšie a rýchlejšie. Nakoniec pristal hladko na vodnej hladine. Vetrík vypliešťal oči, kým sa lístok krútil a padal a padal a … . Keď hladko pristal vo vodičke, tak si vydýchol až všetky listy na smutnej vŕbe sa pozdravili a zamávali svojmu bračekovi, ktorý sa nedobrovoľne vydal na cestu. Cestu do neznáma.

Najprv sa len tak povaľoval na vode, prevaľoval sa z boka na bok, kým sa naučil ako udržať rovnováhu. Stala sa z neho malá, malilinká loďka. Ten potok bol taký malý a voda v ňom prúdila len slabúčko. Len tak slabo ako urobí lúčny koník krôčikov za dve chvíľočky. Sem-tam sa tento náš lístok-plavec udrel o kameň, ktorý trčal na brehu potôčika. Občas sa zamotal do vodných rastlín. Ale žvdy našiel cestu ďalej. Cestu vpred. A tak plával. Plával v potôčiku dlhý čas. Slniečko sa skrylo za kopce, znova vykuklo na svet a takto to šlo párkrát. A…

Zrazu sa pred vŕbovým lístkom objavila ďalšia voda. Ba nie voda, ale rovno vodisko. Potôčik sa zrazu vlial do veľkej rieky. Tá mala silu. Lístok sa tak preľakol, že stratil rovnováhu a ponoril sa do chladnej, hlbokej vody tejto rieky. Trvalo to síce len chvíľu, ale jemu sa zdalo, že to trvá večnosť. Pri ponorení sa nestihol ani poriadne nadýchnuť, preto, keď sa dotkol dna rieky, okamžite začal plávať smerom na hladinu.

Keď sa vyhrabal z vodičky nad hladinu, najprv vystrčil nos, potom oči, uši, celú hlavu a nakoniec aj zvyšok telíčka. Po vynorení sa získal svoju stratenú rovnováhu späť. Ešte pár chvíľ trvalo, kým získal odvahu plávať ďalej.

Táto rieka bola oveľa väčšia ako potôčik, pri ktorom rástla tá vŕba, z ktorej ho vetrík odfúkol. Mala tmavú, studenú vodu. Rútila sa krajinou. Sem-tam urobila zákrutu, potom sa upokojila a tiekla rovno. Po pol dni plávania sa lístok dostal a k vodopádu. Bolo ho počuť už z diaľky. Najprv to bol len taký šum vody. Neskôr bol silnejší a silnejší. A nakoniec si vtáčiky, ktoré poletovali sem a tam ponad rieku, vôbec nepočuli ani slovo. Prekrikovali sa, ale nerozumeli si ani mäkké f.

Takže do tohto vodopádu sa lístok dostal podvečer. Už si necítil nožičky ani ručičky pri tom plávaní, keď …

Zrazu sa pred ním v tom hukote objavila obrovská tmavo-tmavá diera. Bolo to také ničovaté nič. Tak tam sa veľkou rýchlosťou ponáhľal lístok. Nadýchol sa a … Už bol dole. Hoci jemu sa to zdalo, že to trvá večnosť. Niekoľkokrát sa prekopŕcol, pošmykol ale nakoniec získal stratenú rovnováhu. A bol zase hrdinom, ktorý si len tak plával tou veľkou úžasnou riekou. A …

Zrazu sa pred úbohým lístkom objavila nová voda. Veľa vody. Veeeľa vodičky. Mala takú farbu, ktorú ten vŕbový list ani nevedel pomenovať. Voda bola hlučná. Búchala na kamene, ktoré trčali vo veľkej vzdialenosti od brehu. Povaľovala sa z boka na bok. K brehu a od brehu. K brehu a od brehu. K brehu a … . Niekedy sa na jej hladine objavil konárik, niekedy kvietok, niekedy kúsky rozbitého člnku, niekedy … .

Tá voda bolo more. To jej povaľovanie sa k brehu a zase späť bol príboj. Lebo vŕbový lístok sa doplavil a do mora.

Dostal sa do cudzieho sveta. Nerozumel ničomu okolo seba. Ale bol učenlivý. Pozdravil vodu v mori, rybičky, kraby a iných obyvateľov mora. Prívetivo sa usmial na rastliny, ktoré rástli na pobreží. Nerozumel ich reči, nepoznal ich meno, ale rozumel ich kráse, ich reči vôní.

Na mori sa plavila mal loďka. Na nej bola rodinka na výlete. Dievčatko sa dívalo do vodičky, potom na oblohu a čajky, neskôr jej skĺzol pohľad na pobrežie. A … .

Zbadalo vo vode kolísať sa a sem-tam plávať svetlozelený list. Tak ho zaujal pohľad naň, že jeho mamička sa pozrela, kam má dcérka upretý zrak taký dlhý čas. A vtom ho zbadala aj ona. A čudovala sa aký je to list. Zavolala na otecka, ktorý na chvíľu nechal loďku samú kĺzať sa po morských vlnách a tiež sa prišiel pozrieť na ten zázrak. Keď zbadal, že jeho manželka s dcérkou upreto pozorujú tento neznámy lístok, tak sa rozhodol, že ho vyloví z vody.

Načrel rukou do vody a lístok mu zostal v dlani. Poobzeral si ho pozorne, ale nevedel povedať dcérke z akého stromu pochádza. Mamička navrhla, aby ho zobrali domov. Aj sa tak stalo.

Otecko mal jedného dobrého známeho, ktorý sa zaoberal štúdiom rastlín. Bol totiž botanik. Aký bol prekvapený, keď mu otecko doniesol tento lístok. Chvíľu rozmýšľal a potom mu to docvaklo. Otvoril veľkú knihu s obrázkami stromov z celého sveta. A hľadal a hľadal a … . Až ho našiel. „Volá sa smutná vŕba“, zvolal slávnostne.

Otecko odniesol lístok, ktorý priplával do mora z veľkej diaľky, domov. Mamička si prezrela tento záhadný lístok, rozmýšľala čo s ním urobia. Až … . Až dostala dobrý nápad. Založila ho do knihy. Po pár dňoch knihu otvorila a čo videla? Nuž náš vŕbový lístok bol vylisovaný. Dievčatko sa potešilo, lebo si ho mohlo založiť do svojho herbára. Práve do školy vytváralo herbár, kde malo vylisované kvietky a listy, ktoré rástli okolo ich domčeka.

S týmto herbárom sa zúčastnilo školskej súťaže mladých botanikov. Čo myslíte, ako dopadlo? Ja to viem a poviem aj vám. Získalo prvé miesto, lebo malo najvzácnejší list vo svojej zbierke. Všetci spolužiaci ho obdivovali. A hľadali na mape, kde sa nachádza krajina, v ktorej rastú smutné vŕby.