Príjemné ránko prajem všetkým spáčom, ktorí ešte snia svoj krásny sen. Či???
Príjemné ránko prajem aj tým, ktorí ešte pracujú. Veď nočná zmena sa končí o päť minút. A oni musia ešte vydržať pár minútiek, kým im skončí pracovná doba a oni budú môcť ísť domov. Domov, kde si oddýchnu, pospia, a na obed sa začne ich nový deň, teda štvrtok.
No a nakoniec prajem príjemné ránko aj tým, ktorí práve vstávajú do práce, či sú už v práci, aby vystriedali kolegov z nočnej zmeny.
A čo tí, ktorí ráno vstanú a majú padla? Nuž, tí sa majú úplne najlepšie. Veď sú super vyspinkaní, a možno aj nie, ale majú celý deň len pre seba. Pre svoje koníčky, pre svojich priateľov, pre svojich partnerov, pre …
Dnes je deň nového začiatku. Viem o čom hovorím. Viem to presne. Veď nad tým premýšľam odvtedy, čo som sa prebudila. Kedy to bolo? Nuž dnes. Pred hodinkou, či dvomi, či … Na tom až tak nezáleží. Dôležité je, že som oddýchnutá, plná síl do nového dňa. A tak rozmýšľam ako urobiť krásny štvrtok, krásny deň aj môjmu milovanému, milujúcemu anjelovi strážnemu, môjmu milému Miňkovi.
Mám to do bodky premyslené. Krok za krokom. Veď už sme začali deň. Obidvaja. Rozdiel je len, že kým ja tu ďobkám do môjho PC ako ďateľ, usilovne, pravidelne, rýchlo, môj anjel strážny ešte spí. A sní svoj sen. Sen o pokoji. Sen o pohodovom dni bez stresu, bez …
Veď posledný mesiac sme si ho užili až vrchovato. Ba priam prekypuje ten hrniec trpezlivosti. Ba čo viac, včera vybuchol. Z ničoho nič. Neočakávane. Ale …
Dnes je ďalší jarno-zimný dník. Deň, plní očakávania, deň ničnerobenia. Teda pre nás dvoch. Veď sme spojení ako matka s dieťaťom, ako Laurel a Hardy, ako Depmsey a MacPeacová, ako jednovaječné dvojičky. A predsa je tu jeden zásadný rozdiel. On je muž a ja žena. On je manžel a ja manželka. On je zodpovedný muž v stredných rokoch a ja sa momentálne cítim ako päťročné dievčatko.
Ja objavujem svet, pýtam sa stále dookola prečo. Hľadám odpoveď na tieto jednoduché otázky. A nachádzam ich. Neustále.
Veď včera som šla len do univerzitnej knižnice predĺžiť si knihy, ktoré som si požičala. Potrebujem sa z nich pripraviť na prijímacie skúšky na univerzitu. Veď predsa od septembra budem znovu študentka. Veď …
Teda aspoň pevne v to dúfam, že sa mi tento môj tajný sen splní. Veď snívať treba. A potom sa sny plnia. Skôr, či neskôr.
Včera ma manžel viezol na univerzitu autom, lebo budova filozofickej fakulty sa nachádza poriadne ďaleko od železničnej aj autobusovej stanice. Vysadil pred univerzitou a on šiel zaparkovať auto na neďaleké parkovisko. Po vystúpení z auta som uvidela mladého, vysmiateho muža, ktorý stál za stolíkom plným nádob s kávou, rôznymi druhmi čaju a koláčikmi.
Kým mi nalieval kávu s troškou mlieka, zoznámila som sa s Tušom (snáď som ho nepremenovala, ak áno, tak sa ospravedlňujem, ale v tej rýchlosti ako som sa ponáhľala do knižnice, som si to takto zapamätala). On už bude vedieť kto to je. Lebo je milý študent pedagogickej fakulty danej univerzity z Ukrajiny, ktorý práve stál pri zastávke MHD a parkoviskom pre študentov danej univerzity.
O týždeň budú mať tri dni stretnutí a zoznámenia sa s ľuďmi z Holandska a Ukrajiny, ktorí nám povedia všeličo zaujímavého o ich domovine, o ich súčasnom pobyte, o ich možnostiach, príležitostiach a skúsenostiach života tu a teraz. Veď …
Veď sú mladí, šťastní, možno nešťastní, možno … Ale chcú rozprávať. Chcú komunikovať so svetom. S ľuďmi, ktorí majú také isté zmýšľanie, skúsenosti, zážitky, sny ako oni. Vítaní je každý, kto chce. A ja chcem. Tak tam pôjdem. Aj keby balvany z oblohy padali. Aj keby …
Keď som sa vracala z univerzitnej knižnice, tak som sa znovu zastavila pri Tušovi. Teraz tam nebol sám. Ešte tam bola Polina z Bieloruska. Krásne sme sa porozprávali po slovensky. A ešte jeden mladý, štíhly, usmiaty muž zo Slovenska (teda predpokladám, lebo mi hneď ponúkol pomoc s mobilným telefónom. To preto, aby som môjmu milému, osobnému šoférovi, teda anjelovi strážnemu, zavolala, že som už na mieste, kde ma vysadil pred chvíľou. Môj mobil bol úplne vybitý. Tak tento mladý muž, ktorého meno nepoznám, mi podal svoj a povedal, že smelo mám naťukať manželovo číslo, aby som mu dala vedieť, že ho už čakám.)
Polina mi pomohla odniesť pohár s kávou pre manžela do auta. Ja som mala v jednej ruke tašku plnú kníh, ktoré boli voľne k dispozícii pred knižnicou. Tie potrebujem na štúdium na štúdium psychológie a kriminológie na univerzitách, kde si dám žiadosť o prijatie na štúdium v nasledujúcom akademickom roku. Roku 2026-2027. Veď o tom snívam už dlho. Naposledy som mala štátne skúšky na univerzite v roku 2012. V druhej som niesla dva minikoláčiky, ktoré piekla kamarátka Tušova z univerzity. Chutili perfektne.
Tak veľmi mi chýbajú spolužiaci, vyučujúci, denné štúdium, či externé. To nie je až tak rozhodujúce. Hlavne, aby som bola od septembra znovu študentka. A …
Príjemné ránko i celý dník vám všetkým ešte raz prajem. 🙂
Len toľko som chcela dnes povedať. 🙂


Celá debata | RSS tejto debaty