Dnes je krásny, februárový deň. Obyčajný pondelok. A predsa je úplne neobyčajný. Prečo? Lebo …
Môj ocko by mal deväťdesiat rokov. Keby ešte žil. Ale už nežije. Už niekoľko rokov nežije. Už veľa rokov nežije. Teda fyzicky. Psychicky žije. Ako je to možné? Jednoducho …
Veď má deti. Viac detí. Najstarší syn sa volá rovnako ako on. Štefan. Krásne meno. Veď aj jeho otec sa volal Štefan. Aj jeho švagor bol Štefan. Aj jeho synovec bol Štefan. Aj …
Má aj druhého syna. Ten pracuje rovnako ako pracoval on v záchrane lesov. Pestuje stromčeky, sadeničky, ktoré žienky sadia na úbočia, hory a lesy, aby mohli ďalej rásť. Teda pred pár rokmi ich pestoval. Teda jeho syn. Teraz pracuje u lesov, ale na inej pozícii, v inom meste, ale …
No a nakoniec som tu ja. Jeho milovaná dcérka. Ktorá …
Stále na neho myslím. Lebo som mu dosť podobná. Som cieľavedomá, ochotná pomôcť, poradiť. Tak to robím. Čo mi sily stačia. Ako …
Jednoducho. Už ako päť ročná som pomáhala kamarátke v škôlke nájsť lepšie využitie poobedného času. Veď ma napadlo ísť zo štepnice pri kostole, kde sme sa mali hrať na vychádzke, domov k nám. Je to len kúsok. Cestu poznám. Vôbec ma nenapadlo, že musíme prejsť cez cestu. Cez nebezpečnú cestu. Cestu medzinárodného významu. Spája predsa sever, Poľsko, a juh, Maďarsko, strednej Európy.
Tak sme my dve blšky potichučky išli k nám domov. Bezpečne sme prešli cestu, prišli k nám domov. Tam bol len môj najstarší syn Štefan. Už prišiel zo základnej školy domov.
Nepovedal nič, nezbil nás, nenakričal. Zobral nás za ručičky, odviedol späť do škôlky a odišiel späť domov.
Takto som pomáhala aj v prvom ročníku Jožkovi, ktorý nevedel čítať ani písať a nikto sa s ním nechcel hrať.
Na gymnáziu som pomohla vytvoriť spomienky pre celú triedu. Veď som písala a kreslila kroniku triedy. Mám ju doteraz. A zaznamenávam naše stretnutia po piatich rokoch dodnes.
Na univerzite som pomáhala všetkým. Ako? Jednoducho. Písala som prednášky do notebooku zo spoločného základu aj histórie. A všetkým, ktorí ich chceli, som ich dala. Veď je to úplne jednoduché. Stačí skopírovať text a poslať emailom alebo dať na USB kľúč. Sú tam síce moje nemecké skratky, ako v.a. – vor allem = predovšetkým či zB – zum Biespiel = napríklad.
Teraz pomáham ľuďom s psychickými problémami. Spojila som 10.000 ľudí zo všetkých kontinentov sveta. Veď hovorím asi 14 živými jazykmi a 1 mŕtvym.
Uf, kam som sa to dostala.
Späť k môjmu ockovi. Mala som ho rada, keď žil. Mám ho rada, keď nežije. A majú ho radi aj moji synovia.
Takže môj ocko žije stále. Veď nielen v pamäti jeho najbližšej rodiny, ale teraz o ňom viete aj vy.
A to, že som vám o ňom napísala znamená, že som zanechala stopu, ktorá tu zostane minimálne do zničenia našej krásnej planéty. To je sila internetu, globalizácie.
Príjemný pondelok vám všetkým ešte prajem. 🙂


Vďaka milá luna5. Ste veľmi dobrá osôbka,... ...
aj vám nielen príjemný pondelok, ale celý... ...
Celá debata | RSS tejto debaty