Vianoce. Úžasný čas. Čas svetielok, nádeje v nás. Čas, kedy sme krajší, lepší. Jeden k druhému, k sebe samému, k celému svetu.
Aké sú Vianoce? Nuž také, aké si ich spravíme. Ako? Jednoducho a zložito zároveň. Jednoducho tak, že sa nebudeme stresovať kvôli poriadku v byte, či dome. Že sa vyhneme stresu so zháňaním darčekov na poslednú chvíľu. Že si nebudeme robiť zásoby jedla na celý mesiac, hoci Vianoce trvajú tri dni. Že … Nuž a zložito je presný opak riadkov, ktoré som napísala pre chvíľkou. Teda, že budeme robiť poriadok dôkladný v celom byte, či dome, akoby mala prísť čistotná polícia na kontrolu našej domácnosti. Že darčeky pre kompletnú blízku i vzdialenú rodinu kúpime pod dňa pred samotnou sviatočnou štedrou večerou. Že prídeme z návštevy obchodu s plnými taškami jedla a …
Tento rok sú u nás výnimočné Vianoce. Vlastne oni sú výnimočné každý rok. Ale …
Teraz má syn priateľku. Prišla prvýkrát k nám na Vianoce. A … Sú to jej prvé Vianoce. Prvé Vianoce, ktoré oslavuje. Je nadšená ako Alenka v Ríši divov. Prečo ako? Veď ona je Alenka.
Pomohla mi úplne vo všetkom čo som pripravovala počas Štedrého dňa. Išla nám práca od ruky ako po masle. Má presne také šikovné, tenké pršteky, je usilovná, trpezlivá, zábavná. Je moja verná kópia. Vlastne nie, ona je originál. Veď aj ja som originál. Každý z nás je originál, ktorý má svoj život, svoj svet, svoje šťastie.
Vianoce sú tento rok bez zhonu, ostrých slov. Sú úplne ideálne. Takto si predstavujem šťastie. Náš šťastný mikrosvet. A toto šťastie vidno, keď ideme s manželom po ulici. Držíme sa za ručičky, ako v prvých dňoch, keď sme sa spoznali. On vyzerá ako vážny, mladý muž v stredných rokoch. Vlasy skôr šedé ako čierne. Úsmev neukáže na ulici len tak. Ale … Ja naopak. Vyzerám ako dievča. Dlhé, vlnité, tmavé vlasy mi vejú vo vetre, ak fúka. Popri manželovi vyzerám skôr ako jeho dcéra, prípadne oveľa mladšia partnerka. A úsmev? No nevidno ho bežne na ulici. Úsmev na perách. Ale… V očiach ho vidno. Aj v duši. Veď oči sú okná do duše.
Nuž, včera, po štedrej večeri, sme sa šli prejsť. Prejsť po námestí, plnom svetielok. Nikde nebolo živej duše, keď sme sa vydali na prechádzku. Urobila som pár záberov. Svetielok, aj hviezd. Veď včera bolo nádherné jarné počasie, hoci kalendár nám tvrdil niečo iné. Ale …
Keď sme sa vracali z prechádzky, stretli sme pár mladých ľudí, ktorí sa išli zabaviť do jedinej kaviarni, ktorá bola otvorená. Pracuje v nej aj náš syn. Ale nechceli sme ho vyrušovať v práci. Veď cez okná sme videli, že tam je už pomerne veľa ľudí. Okrem týchto pár mladých žienok a mužov sme stretli len dve skupinky starších ľudí, ktorí boli na prechádzke so svojimi vernými, štvornohými miláčikmi. Psíkmi.
Po príchode domov sme spolu so synom a jeho priateľkov pozreli film Pelíšky, zasmiali sa, porozprávali a šli spať.
Takýto neobyčajne obyčajný bol náš Štedrý deň. Je to málo a či veľa? Nuž pre mňa je to veľa. Veď u nás je šťastie. A to má čestné miesto pri našom stole, pri našom krbe. Veď stojí každý deň pri nás.
Prajem vám pekné Vianoce v kruhu rodinky, priateľov, či samých seba. 🙂