Jedného sychravého, novembrového dňa, keď som pripravila raňajky a konečne začala raňajkovať, tak som si pozrela aj zaujímavý dokumentárny film. Teda kúsok z neho. Manžel so záujmom pozeral tento dokument. Bol o zvieratkách. Teda o všetkých, ale predovšetkým o šelmách.
Keď som už pripravila raňajky, naložila na tanieriky a odniesla ich manželovi a mne do pohodlia obývačky, kde máme jedálenský stôl, tak som konečne uvidela aj ja ten zaujímavý dokument o zvieratkách.
Práve dávali príklady ako sa zvieratá bránia útokom šeliem. Konkrétne som prišla na ochranu slonieho mláďaťa v stáde slonov pred šakalmi. Bola to pomerne veľká svorka šakalov, ktorá prenasledovala stádo slonov. Ich zámerom bolo pochutiť si na mladom mäsku sloníčaťa. Ale …
Malý sloník bol uprostred stáda majestátnych, dospelých slonov. Bol v bezpečí pred ostrými zubami predátorov. Šakaly sa postavili v rojnici okolo slonieho stáda a zákernými očami a s ostrými zubami trpezlivo kráčali oproti nemu. Dospelé slony úplne zakryli svojimi mohutnými telami to malé, úbohé, krehké slonie mláďa. Tam bolo v bezpečí. Slony kráčali dopredu. Vzďaľovali sa svorke šakalov. Ale len veľmi pomaly. Aj šakaly sú dobrí bežci.
Takto išli bok po boku slony a šakaly pol kilometra. Nikto nevyhrával, nikto neprehrával v tomto boji o život. Prešli dlhé minúty tejto naháňačky. Stav bol 0:0. Teda športovou terminológiou povedané remíza. Až …
Až to šakaly nevydržali. A so stiahnutým chvostom odcúvali preč. Nastalo prímerie. Nikto nevyhral. Nikto neprehral. Všetci boli živí, zdraví. Možno niekto bol hladný. Ale …
Tento dokument o slonej láske a spolupatričnosti a šakalej snahe nájsť niečo mladé, chutné pod zub, trval iba pár minút. No zaujal ma.
Veď aj dnes, v 21. storočí, sa deje takýto boj. Boj o zdroje. Zdroje jedla, zdroje prírodných surovín, zdroje … . Nuž ako je to možné? Na prvý pohľad je to jednoduché. Jeden nespratník – a tým myslím štát, národ, vodca tohto národa – sa snaží získať neoprávnene zdroje svojho suseda. Susedného štátu. Napadol ho jedného zimného dňa. Prečo? To nikto nevie.
Vlastne vie. Ten jeden vodca toho národa to určite vie. Možno ešte pár jeho najbližších spoluvládcov – hoci nie sú na rovnakom poste ako vodca. Ale je dosť možné, že to nevedia ani oni. A ani netušia, čo všetko chce získať vodca. Čo všetko chce obetovať za zisk niečoho, čo sa hmlisto vlní vo vzduchu ako fatamorgána. Ale …
Kým tento vodca napĺňa svoje zvrátené ciele, trpia ľudia. Nevinní ľudia. Muži, ženy aj deti. Veru tak. Aj tie najnevinnejšie stvorenia musia trpieť kvôli svojvôli jedného jediného nespratníka. Do tejto svojej vojny zatiahol milióny ľudí v Európe.
Už umrelo veľa tisíc nevinných ľudí na obidvoch bojujúcich stranách. Agresor má viac obetí vojakov ako úbohá napadnutá susedná krajina, ktorá ich má menej. Zato v napadnutej krajine je mnoho civilných obetí. Mnohé boli aj trýznené pred smrťou. Neskutočné zverstvá vykonali vojaci agresorskej krajiny. Až také, že sa zdravý rozum nad tým pozastavuje.
Ako je to možné? Ako je možné, že aj v 21. storočí dochádza k vojenským konfliktom? Ako je možné, že veľký pupok sveta sa rozhodol ešte rozšíriť svoje územie na úkor svojho dobromyseľného suseda? A …
A možno má v úmysle cez tohto suseda dostať sa ešte ďalej. Ešte zväčšiť svoje územie. Svoj vplyv vo svete. Vplyv? Aký? Veď touto nezmyselnou, nevyhlásenou vojnou, si ešte podpílil konár na ktorom sedí. Jeho vplyv vo svete sa nezväčšil. Naopak zmenšil sa. Zmenšuje sa každým dňom. Napadnutá krajina aj susedné krajiny, ba čo viac celý svet, sa postavil proti nenásytnému vodcovi.
A bojuje. Bojuje za cenu strát. Akých? Hmotných, nehmotných a čo je najhoršie aj strát na ľudských životoch. Tie už nikto nevráti úbohým ľudkom, ktorí zaplatili najvyššiu cenu sa slobodu. Cenu vlastného života.
Je to strašné. Ťažko sa mi o tom píše. Ťažko sa mi o tom rozmýšľa. Veď aj na univerzite sa mi najťažšie učili politické dejiny. Keď sa niečo ničilo, zabíjalo. Keď sa strácali celé spoločnosti z povrchu zemského. Keď z výborne zorganizovanej, fungujúcej spoločnosti nezostal ani kameň.
A nielen kameň na kameni, ale ani máčny mak. Takáto vynikajúca spoločnosť sa premenila na prach. Prach dejín. … Chceme nasledovať tieto úbohé, vyspelé spoločnosti? Veď vojenský konflikt, ktorý vyvolala jedna z najväčších mocností 20. storočia, je úplne nezmyselný. … A môže sa kľudne stať zámienkou na vyvolanie tretej svetovej vojny. Vojny, kde sa bude ničiť, zabíjať, ktorá neprinesie nič dobré. …. A to predsa nechceme. Nikto to nechce.
Už takmer 300 dní odoláva Ukrajina nezmyselným bojom, náletom, ničeniu Rusku. Bráni sa zubami, nechtami. S pomocou a podporou nielen susedných štátov, ale mnohých krajín sveta.
Dúfam len, že toto nezmyselné besnenie skončí. Skončí čím skôr.
Veď čo doteraz Rusko dosiahlo? Nič dobré. Jeho bohaté nerastné suroviny sú zakázané v Európe. Teda Rusko stratilo veľký odbyt na jeho suroviny. Stratilo zdroj príjmu. Musí si hľadať nových obchodných partnerov. Nové krajiny na odbyt jeho ohromných zásob ropy, plynu a iných surovín. Čo urobí? To zatiaľ nevie nikto. Teda takmer nikto…
Európa a ostatné krajiny sveta sa zomkli v boji proti Rusku. Zatiaľ sa im darí udržať rovnováhu. Darí sa im ubrániť svoju domovinu. Ukrajina dosahuje aj čiastočné úspechy. Ale za akú cenu???
Už takmer 300 dní tohto vojnového konfliktu trpí jeden obetný baránok. Ten baránok má aj meno. Teda to úbohé, malé sloníča sa volá Ukrajina. Ale … Ale to ticho pred búrkou môže trvať rok, dva, tri … . Ale aj nemusí. Tá šelma zubatá, teda Rusko, môže vystrčiť pazúry a tesáky. A môže sa zahryznúť do nič netušiacich susedov. A …
A potom zatiahne krajiny Európy aj sveta do nezmyselnej, obávanej, tretej svetovej vojny. A to teda nechceme…. Nikto to nechce. Tak prečo sa Rusko snaží za každú cenu ukázať svetu svoj mamon? Správa sa ako malé dieťa, ktoré chce uprostred obchodu plného ľudí upútať pozornosť svojich rodičov, lebo ono chce práve nové autíčko, ktoré zazrelo vo výklade.