Dnes vám prinášam úryvok z pripravovanej knihy s názvom : Keď bolí duša.
Život je krásny, ale niekedy aj bolí. Kým sa človek cíti fyzicky dobre, má sa fajn každý deň. Stihne ráno vstať, postarať sa o seba a svoje detičky, ide do práce. Po práci má voľno až do druhého dňa.
Rozdiel je trochu medzi mužmi a ženami. Muži to majú jednoduchšie. Môžu sa venovať po práci sebe a svojím koníčkom.
Ženy prídu z práce domov a tu ich čaká druhá šichta. Veď špinavé prádlo sa nepremení samé na čistučké, vypraté, vyžehlené a poskladané. Ani večera sa nenavarí sama. Detičky sa radi zahrajú s mamičkou, neradi sa s ňou pripravujú do školy, kde musia chodiť každý deň, ale aj toto musí mama robiť. Okrem toho má ešte kopec inej práce, ktorá je neviditeľná. Kým ju žena zvláda denno-denne robiť, tak si nikto nevšimne, že ju robí. Ale …
Keď už nevládze, nebodaj ochorie, túto neviditeľnú prácu zbadá zrazu každý. Prečo? Je to jednoduché. Lebo zrazu je neporiadok, nie je navarené, vypraté, utretý prach a tak podobne. Človek predsa nie je stroj. Nebude fungovať perfektne 70 a viac rokov. Občas ho nejaká chorôbka, či choroba zastaví v jeho rozkvete, v činnostiach, ktoré robí rád a stále. Takže …
Choroba si nevyberá. Navštívi mužov i ženy, ľudí v staršom veku, aj tých v strednom, ale nevyhýba sa ani mladým, ba ani deťom.
Väčšinu fyzických ochorení už vie naša medicína celkom vyliečiť. V niektorých prípadoch však vie len zmierniť priebeh ochorenia, ale človek s danou diagnózou môže prežiť plnohodnotný život, hoci s istými obmedzeniami.
Horšia situácia je s psychickým zdravím. Ešte stále je to v našej spoločnosti tabu. O tejto téme sa v rodinách nerozprávajú. Mnohí sa trasú už len pri slove psychický problém. Prevažná väčšina ľudí ani netuší, že trpia oni alebo ich blízki nejakou formou psychického ochorenia.
Len zrazu nie sú vo svojej koži. Necítia radosť z činností, ktorú pociťovali denno-denne a ani si to neuvedomovali. Stratia záujem o svoje koníčky, o rodinu, o prácu či život vôbec. Len prežívajú zo dňa na deň. Premáhajú sa v práci, alebo v škole, aby urobili všetko, čo sa od nich očakáva. Majú úsmev na perách, veľa však nehovoria v spoločnosti druhých ľudí. Keď však prídu domov, zhodia masku, ktorú nosia medzi ľuďmi a stanú sa sami sebou. Sú smutní, skľúčení, ťažko sa sústredia, ledva sa donútia niečo urobiť v domácnosti, majú problém so spánkom. Tieto problémy sa nabaľujú ako snehová guľa, keď deti stavajú snehuliaka.
Problémik sa zväčšuje. Po týždni, dvoch, mesiaci sa z neho stáva problém. Ak takýto človek s problémom duše nedostane pomocnú ruku, dostane sa do začarovaného kruhu. Ľahko sa môže stať, že z takéhoto problémiska sa stane niekoľkoročné trápenie. Často sa stáva, že takto trpiaci človek skončí v nemocnici. Tu mu síce pomôžu, ale môže to trvať týždne, mesiace, roky. A aj tak nie je istý výsledok. Chce to nielen odbornú pomoc, ale aj podporu okolia a chuť samotného pacienta niečo zmeniť vo svojom živote.
Doba sa stále zrýchľuje. Človek je tvor prispôsobivý. Ale všetko má svoje medze. Informácie nás bombardujú na každom kroku. Svet sa stále niekam ponáhľa. Každý sa naháňa za chimérou. Chce žiť spokojne, bez problémov. Ale …
Každý deň nám prináša povinnosti, ktoré musíme urobiť, aby sme boli spokojní so životom. Musíme? Nie, nemusíme. Chceme. Ženieme sa za uznaním, peniazmi, majetkom, zážitkami. Súťažíme kto má viac, kto videl viac, kto viac precestoval, kto … . Až …
Až jedného dňa tieto materiálne veci stratia svoju hodnotu očiach človeka, na ktorého sadol čierny závoj choroby. Cez tento závoj nevidí východisko zo svojej situácie, nepočuje dobre mienené rady priateľov, rodiny, odborníkov. Trvá dlhú dobu, kým vánok nadvihne tento ťažký, nepreniknuteľný závoj a cez neviditeľnú, hrubú tkaninu prenikne lúč nádeje na zlepšenie života chudáka človeka, ktorý je ozdobený týmto závojom.
S pomocou odborníkov, rodiny a priateľov, sa človek s bolesťami duše dostane z tmavého, bezútešného stavu. Chce to veľa úsilia, trpezlivosti a dôvery, aby sa takýto človiečik dostal do normálneho života, kde bude fungovať ako zdraví ľudia. Najdôležitejší je čas a viera, že pacient, ktorý stratil pevnú pôdu pod nohami, znovu nájde svoju stratenú rovnováhu.
Pokračovanie nabudúce.