Zázraky sa dejú neustále. Treba sa len vedieť naučiť vnímať ich. Poviem vám o jednom zázraku. Teda ak chcete…. Včera ráno (-13 stupňov Celzia), 6 cm snehu. Idem (musím ísť) do obchodu kúpiť chlebík pre mojich hladošov, ktorí ešte tíško spinkajú. Vyjdem von, obchod je len 100 metrov vzdialený od domu, kde bývam. Takže tých pár krokov urobím ako nič. Ale … Počujem každučký krok. Sneh si krásne vŕzga pod mojimi nohami. Nestará sa, či mi zájde do topánky, či ju zasneží, či …Už som pri obchode. Počkám, kým z neho vyjde pán, ktorý už nakúpil, vstúpim do obchodu, nájdem pekný chlieb, idem k pokladni, zaplatím a idem domov. Cestou domov vidím vychádzajúce slniečko, jeho lúče sa hrajú na snehu hru s názvom: Kto vyčarí krajší úsmev na perách okoloidúcich ľudkov? Víťazom sú všetky. Usmievala som sa celou cestou domov. Ešte aj doma sa manžel na mňa nechápavo pozrel, že čo sa stalo. Ten úsmev mi zamrzol na perách. Predsa -13 je poriadny mráz.