Jedného jesenného rána som rýchlo potrebovala ísť do mesta. Bývam na sídlisku. Je pekné. Jedno z najstarších v meste. Dávno tu vyrástli domy, vysoké i nižšie. Krátko po ich výstavbe tu zasadili aj stromy a kríky. Veľa stromov. Ľudia tu bývali xy rokov. Prišli sem bývať a pracovať ako mladí. Vychovali deti, odpracovali 30 a viac rokov a odišli do zaslúženého oddychu. A ich deti sa rozpŕchli do všetkých strán Slovenska. Niektorí aj za jeho hranice. Zopár detí zostalo s rodičmi. Aj z týchto detí sa stali rodičia a mali deti a …
Takto to išlo ďalej, až sa prví obyvatelia sídliska ocitli na mieste večného odpočinku. Dnes tu býva už niekoľká generácia prvých obyvateľov sídliska. Stále žije. Je tu škôlka pre maličkých. Keď tieto detičky vyrastú, môžu, vlastne musia, chodiť do základnej školy. Majú ju len na skok od škôlky. Na strednú školu môžu chodiť aj pešo, autobusom či autom. Toto mestečko je naozaj malé v porovnaní s našim hlavným mestom.
Takže raz ráno som sa ponáhľala do mesta. Pešo je to len 25 minútová prechádzka. Prejdem dva kopce, potom po rovine a som v centre. Tam sú obchody a obchodíky, zámok, múzeá, knižnica, divadlo a mnoho iného. No a v ten deň som potrebovala pár drobností kúpiť, aby som mohla dokončiť šitie kabátika. Veď je už jeseň a teplo odišlo do teplých krajín. Preto som šla do mesta prvým autobusom, ktorý ma doviezol až na námestie práve včas, aby som stihla prísť do galantérie a bola prvý zákazník toho dňa.
Na zastávku som prišla skôr. Vždy sa snažím prísť na dohodnuté miesto, či zastávku autobusu alebo vlakovú stanicu skôr, lebo nemám rada stres. Vyhýbam sa mu ako sa len dá. Stres je síce v niektorých prípadoch dobrý, keď vás má ochrániť napríklad pred napadnutím medveďom, ale keď sa stresujete, či stihnete odchod vášho autobusu do práce, tak to nie je dobrý stres. Takže na zastávku som prišla skôr ako autobus. Stretla som tam milého suseda. No a stihli sme sa porozprávať o všeličom. Lebo počas pracovných dní na to nemám ani chvíľu čas. Chuť by bola, len ten čas chýba.
Počas rozprávania so susedom, sa zastávka naplnila ľuďmi, ktorí tiež mali namierené do mesta, či na konečnú zastávku autobusu. A tak nás v autobuse bolo veľa. Ľudia starí, starší i najstarší, pár mladších ročníkov a ja. Bol taký plný, že niektorí museli aj stáť, lebo všetky miesta na sedenie boli obsadené.
Po niekoľkých zastaveniach autobusu na zastávkach sa rýchlo uvoľňovali miesta na sedenie. Najviac nás vystúpilo na námestí. Rýchlo som si vybavila čo som potrebovala a šla opäť na zastávku na námestí pozrieť odchod najbližšieho autobusu, ktorý ma odvezie späť domov. Odchádzal o 10 minút. Nuž som na neho počkala. Na zastávke je drevená lavička. Už bola pokročilá jeseň. Ráno ešte chladné, s hmlami, ktoré sa neskôr rozpustia a keď vykukne slniečko, tak je nádherný, takmer letný deň. Ale v toto sobotňajšie ráno bolo ešte málo hodín, hmla sa ešte prevaľovala pomedzi budovy a kostoly na námestí. Sú tam dva. Katolícky a evanjelický. Nebolo im zo zastávky, ktorá sa nachádza približne v strede medzi týmito kostolmi, takmer vidieť strechu. Teda bolo ešte pomerne chladno.
Na lavičke sedeli dve staršie dámy s palicami, ktorými sa pridržiavajú pri chôdzi. Mali veľkú nákupnú tašku a ruksak na chrbtoch. Takto vybalené čakali na odchod autobusu. Na zastávke sú obrázky, vlastne veľké kópie fotiek námestia ako vyzeralo pred niekoľkými desaťročiami. Je to výklad vo výklade.
Keďže do odchodu autobusu zostávalo pár minút, tak som si tie obrázky pozorne prezrela. Len tak som skonštatovala, že námestie bolo krajšie. Rástli tam stromy dlhé desaťročia, niektoré aj storočia. Boli to rôzne druhy, hlavne zo zahraničia, ktoré si mestskí páni priniesli z ďalekých ciest. Jedna z tých dám na zastávke mi povedala, že sa jej zrekonštruované námestie dnes páči viac ako to pred 50 rokmi. Ja mám iný názor, aj som jej ho povedala. Trošku sa jej nepáčil, že je iný ako ten jej. Tak som sa len na ňu usmiala očami a nechala som ju samu s jej myšlienkami.
Zaujali ma tie dve kostolné veže, ktoré sa strácali v hmlovej čiapočke. Mobil som si teraz nezabudla doma, tak šup-šup som si urobila zábery oboch kostolov. Mojej pozornosti neunikli ani vtáčiky, ktoré sa v čiernych slávnostných frakoch prekrikovali na strome, ktorý už desať rokov rastie oproti zastávke, o tom, kto je krajší krásavec. Veď idú na divadelné predstavenie. Teda možno. A možno aj nie.
Autobus prišiel na minútu presne na túto zastávku. Nazbieralo sa tam ľudí, ktorí mohli pohodlne sedieť aj na dvoch sedadlách, lebo iba menšia polovica bola obsadená. Domov som prišla rýchlo. A mohla sa pustiť do dokončenia kabátika. Veď v pondelok ráno bude zase chladno a do práce treba ísť aj v tomto počasí.